Branislav Fábry: Maďarské voľby 2026 a budúcnosť Európskej únie

V nasledujúcom texte sa budem venovať týmto témam:

Kto vedie maďarskú opozíciu?
Ovplyvňovanie volieb?
Staré a nové podoby integrácie?
Cesta do neslobody? Proruská či proeurópska politika?

Kto vedie maďarskú opozíciu?

Ako je známe, hlavným vyzývateľom Viktora Orbána vo voľbách 12. apríla 2026 je Péter Magyar a jeho Strana slobody a rešpektu (TISZA). Do tejto pozície sa dostal hlavne po voľbách do Európskeho parlamentu v roku 2024. Na jeho pôsobení je špecifické to, že v hodnotových otázkach nie je príliš vzdialený od Orbánovej strany Fidesz, kde sám v minulosti pôsobil a jeho manželka robila i ministerku spravodlivosti. Péter Magyar sa ale snaží zdôrazňovať, že je viac proeurópsky než Viktor Orbán. Okrem toho sa chopil tradične populistických tém, ako je boj proti korupcii a oligarchom. Ide o osvedčený recept politického boja, ktorý na Slovensku v roku 2020 úspešne využil najmä Igor Matovič. Samozrejme, že v Orbánovom Maďarsku korupcia reálne existuje a predstavuje problém, je však otázne, či by s ňou dokázal niečo urobiť práve Péter Magyar. Korupcia a oligarchizácia sú totiž systémovými javmi súčasného politicko-ekonomického systému v Európe. V krajinách EÚ pritom často prebieha aj boj medzi národnou oligarchiou miestnych zbohatlíkov a nadnárodnou oligarchiou, ktorá zahŕňa veľké banky, technologické spoločnosti, zbrojárske či farmaceutické firmy. Tie využívajú podstatne sofistikovanejšie nástroje získavania vplyvu a ani inštitúcie EÚ nie sú voči nim imúnne.

Pre Viktora Orbána však Péter Magyar nie jediným rivalom v nasledujúcich voľbách. Súboj s ním očividne vedie aj EK na čele s Ursulou von der Leyenovou. Tá dlhodobo vyslovuje ostrú kritiku Maďarska kvôli porušovaniu princípov právneho štátu. Vyčíta mu najmä demontáž inštitucionálnych obmedzení štátnej moci, vrátane oblasti súdnictva, nepriame ovládnutie mediálneho trhu či útoky na práva LGBTQ. Napriek určitým oprávneným bodom je však táto kritika často prehnaná a v Maďarsku sa nedejú také excesy ako napr. v SR v rokoch 2020 – 2023. Neprichádza tam k svojvoľnému blokovaniu veľkých opozičných webov zo strany štátnej moci bez uvedenia dôvodu, ani k zneužívaniu trestného práva voči oponentom, vrátane nekonečne dlhých väzieb pre nepohodlných ľudí. Žiadny maďarský minister tiež nepodal 805 trestných oznámení za „urážku majestátu“ a nevyvolal toľko absurdných trestných konaní ako sa to deje v súčasnom Nemecku. Hlavného lídra opozície zasa maďarské súdy nevylúčili z volieb takým pochybným spôsobom, ako sa to stalo vo Francúzsku. EK však výhrady v oblasti právneho štátu využíva na zmrazenie veľkej časti fondov určených pre Maďarsko, pričom ich čiastočné rozmrazovanie používa na vynucovanie súhlasu Budapešti s konkrétnymi krokmi.

Ovplyvňovanie volieb?

Medzi evergreeny volebných kampaní v štátoch EÚ patrí téza o ruskom zasahovaní do volieb. Samozrejme, prípadné ruské snahy o ovplyvnenie volieb nemožno úplne vylúčiť ani v Maďarsku, ak však aj nastávajú, sú veľmi subtílne. Podstatne otvorenejšia je podpora pre Viktora Orbána, ktorú vyjadruje americká administratíva prezidenta Donalda Trumpa. Ten ale po útoku na Irán stratil značnú časť sympatií, a to aj v maďarskej spoločnosti. Takže i návšteva Jamesa D. Vancea v Budapešti tesne pred voľbami môže byť skôr kontraproduktívna. Ďalším príkladom otvoreného zasahovania do volieb sú kroky prezidenta Volodymyra Zelenského, najmä vyhrážky voči premiérovi Orbánovi a jeho rodine. Je pravdepodobné, že do volebnej kampane v Maďarsku sa Ukrajina pokúša zasiahnuť i cez prerušenie dodávok ropy ropovodom Družba, na ktoré má Budapešť právo až do roku 2027. Ešte v januári 2026 totiž Kyjev vystúpil s tvrdením, že ropovod zasiahol ruský dron a tým dočasne zastavil tranzit ruskej ropy. Ukrajina odvtedy oznámila niekoľko termínov opätovného spustenia dodávok, žiadny z nich však nedodržala. Najpodozrivejšia je ale neochota Kyjeva pripustiť maďarskú alebo hoci i európsku inšpekciu na miesto údajného poškodenia. Naopak, zjavná blahovoľnosť inštitúcií EÚ voči nečestnému postupu Ukrajiny vytvára dojem, ako keby mal prezident Zelenskyj na daný postup tichý súhlas Bruselu. V atmosfére energetickej krízy následne rezonovala aj téma výbušnín, ktoré sa našli na území Srbska, v blízkosti plynovodu smerujúceho do Maďarska.

Podľa očakávania, niektorí západní „spojenci“ Budapešti sa pokúsili maďarské voľby manipulovať i sofistikovanejším spôsobom a to zverejnením nahrávok telefonických rozhovorov ministra zahraničných vecí Pétera Szijjártóa. Samotný fakt, že sa „spojenci“ vzájomne odpočúvajú, je síce neslušný, ale nejde o žiadne prekvapenie. Problémom však je, keď sa takéto nahrávky publikujú tesne pred voľbami s cieľom ovplyvniť rozhodnutie voličov. Nahrávky ministra Szijjártóa sa pritom publikovali s očividným cieľom diskreditovať maďarskú vládu. Najzaujímavejším faktom je však to, že zo zverejnených nahrávok nevyplynulo nič zásadné. Hlavným obvinením voči ministrovi bolo, že komunikoval so Sergejom Lavrovom, faktom ale je, že mu neposkytol žiadne dôverné informácie. Pre vyvolanie hystérie vo volebnej kampani je už samotné meno ruského ministra veľmi účinné. Avšak vzhľadom na skutočnosť, že Szijjártóov telefón určite odpočúvali tajné služby dlhodobo, je chabým výsledkom, ak sa im nepodarilo odhaliť nič zásadnejšie než uvedenú informáciu. Vrcholom celej antikampane bolo, že EK v marci 2026 spustila tzv. systém „rýchlej reakcie“ podľa Digital Services Act (DSA), ktorý umožňuje blokovanie „dezinformácií“ na veľkých online platformách v maďarskej predvolebnej kampani. Zámienkou sa mala stať hrozba „dezinformácií“ z Ruska. Vďaka tomu sa ale opäť posilnilo podozrenie, že sa DSA bude využívať ako nástroj cenzúry voči nepohodlným názorom – ako o tom písali technologickí vizionári Elon Musk a Pavel Durov.

Staré a nové podoby integrácie?

Konanie EK a ďalších subjektov pred parlamentnými voľbami 2026 v Maďarsku hlavne ukazuje, ako veľmi sa zmenila i samotná EÚ. Pochopiteľne, aj v minulosti sa veľké štáty a politici v inštitúciách ES/EÚ pokúšali ovplyvňovať vývoj menších krajín, uskutočňovali to však diplomatickejšie a racionálnejšie. Určite by tiež asertívnejšie zareagovali na verejné vyhrážky voči premiérovi členského štátu či jeho rodine. V prípade sporov medzi Ukrajinou a Maďarskom však súčasná EK stojí zjavne na strane nečlenského štátu, a to napriek tomu, že ten svojím postupom v otázke ropovodu Družba ohrozuje ekonomické záujmy viacerých členov EÚ. V minulosti by sa ekonomické záujmy členov EÚ (resp. EHS) brali celkovo vážnejšie, a to napriek všeobecnému nesúhlasu s politickými krokmi Moskvy. Zvlášť po problémoch na Blízkom východe v 70-tych a 80-tych rokoch 20. storočia rozvíjali štáty západnej Európy výhodnú energetickú spoluprácu so ZSSR, a to napriek sovietskym agresiám. Vtedajší ZSSR bol pritom pre Západ väčšou hrozbou než súčasné Rusko, avšak aj po sovietskej invázii do Afganistanu 1979 podpísal Bonn s Moskvou v roku 1981 veľkú zmluvu na ďalšie dodávky zemného plynu do západného Nemecka, a inštitúcie EHS to akceptovali.

Zásadná zmena vzťahu centra a štátov EÚ nastala v porovnaní s minulosťou i v tom, že členské štáty stále viac strácajú pozíciu „pánov zmlúv“. Už od začiatku európskej integrácie malo akékoľvek konanie ES/EÚ vychádzať zo zakladajúcich zmlúv a ak sa objavila potreba nových nástrojov spoločnej politiky, tak sa hľadali kompromisy a menili zmluvy. V posledných rokoch ale sledujeme trend obchádzania zmlúv zo strany inštitúcií EÚ, a to v neprospech konkrétnych členských štátov. Typickým príkladom sa stalo nariadenie RePowerEU, týkajúce sa aj dodávok ruského plynu, prijaté kvalifikovanou väčšinou. Rada EÚ tým obišla veto členských štátov, ktoré by mali výhrady voči novým sankciám na dodávky ruského plynu – podobné sankcie by si vyžadovali jednomyseľnosť. RePowerEU sa síce formálne nezaraďuje medzi protiruské sankcie, svojimi dôsledkami však ide o sankčný predpis, ktorý poškodzuje práve vnútrozemské Maďarsko a Slovensko. Obe krajiny sa voči tomuto postupu bránia právnou cestou na Súdnom dvore EÚ. Ak však v rokoch 2026 a 2027 v tamojších parlamentných voľbách zvíťazia opozičné sily, možno očakávať prípadné späťvzatie žaloby. Aj to je jeden z dôvodov, pre ktorý má EK eminentný záujem na víťazstve určitých politických síl. Pritom ani Súdny dvor EÚ nie je príliš naklonený strednej Európe a predstavuje inštitúciu s politickými preferenciami, čo sa prejavilo napr. rozhodnutím z novembra 2025, podľa ktorého musia všetky členské štáty uznávať homosexuálne manželstvá uzavreté v inom štáte. Na tomto mieste nebudem riešiť samotné rozhodnutie, iba poukážem na to, že ide o potvrdenie trendu expanzie inštitúcií EÚ do oblastí, ktoré predtým spadali do suverenity členských štátov. To všetko bez zmeny zmluvnej základne EÚ.

Cesta do neslobody?

Veľmi zaujímavým signálom je aj to, ako sa inštitúcie EÚ správajú pri delegitimizácii politických lídrov, ktorí by mohli vyjadrovať nesúhlas s konaním Bruselu. Stačí si spomenúť na prezidentské voľby v Rumunsku 2024, kde v prvom kole zvíťazil „nesprávny“ kandidát. Ústavný súd voľby zrušil a následne znemožnil danému kandidátovi účasť v opakovaných voľbách kvôli mimoriadne pochybným dôvodom.  A EK sa rozhodla zrušenie prvého kola volieb vôbec nekomentovať, na rozdiel od ostrej kritiky Maďarska kvôli demokracii a právnemu štátu, hoci tam k žiadnym podobným excesom neprišlo. Uvedené vyradenie rumunského kritika bruselskej politiky z volieb však zrejme EK vyhovovalo… Zaujímavé bude preto sledovať i reakciu Bruselu v prípade maďarských volieb 12. apríla 2026. Možno predpokladať, že nech vyhrá ktokoľvek, porazení kandidáti vo voľbách vystúpia s tvrdením o volebných manipuláciách. Dokonca možno odmietnu uznať samotný  výsledok volieb. Reakcia EK sa dá taktiež predvídať: Ak zvíťazí Péter Magyar, EK označí voľby za čestné a demokratické, ak však zvíťazí Viktor Orbán, dá sa očakávať ich diskreditácia. A zaujímavou otázkou bude, kam až zájdu Ursula von der Leyenová a spol. pri spochybňovaní volebnej legitimity – či si aj oni trúfnu neuznať víťaza…   

Tieto otázky si musíme klásť už preto, lebo inštitúcie EÚ vykonávajú ostrú represiu voči ľuďom s odlišnými názormi. Svedčí o tom narastajúci trend individuálnych protiruských sankcií, ktoré Rada EÚ prijíma nielen voči ruským funkcionárom a oligarchom, ale čoraz viac aj vočikritickým intelektuálom z krajín EÚ. Ide pritom o ľudí, ktorí dodržiavajú právne normy, neboli za nič odsúdení, ale spáchali iba to, že vyjadrili názory, ktoré sa nezhodovali s postojmi vedúcich predstaviteľov EÚ. Sankcionovaným novinárom následne EÚ „zmrazila“ majetok, čím ich fakticky vyvlastnila a pozbavila materiálnej základne. Súčasne tieto osoby stratili i možnosť zamestnať sa a nemôžu ani slobodne cestovať. Ide teda o mimosúdne trestanie, ktoré má horšie následky než vyvlastnenie v trestnom konaní. Najsmutnejšie na tom je, že EÚ porušuje svoje vlastné hodnoty vyjadrené v Charte základných práv, či už ochranu vlastníckeho práva podľa čl. 17 alebo slobodu prejavu podľa čl. 11. Skúsme si tento európsky model mimosúdneho trestania nepohodlných novinárov a intelektuálov porovnať s témami, ktoré Maďarsku vyčíta EK vo svojich pravidelných správach o právnom štáte. Čo by asi písali, keby Viktor Orbán pre svojich kritikov vytvoril sankčné zoznamy za šírenie „nepriateľských naratívov“ a zmrazoval by im majetok bez súdneho konania?

Čím viac sa v EÚ znižuje miera slobody a zvyšuje sa zaostávanie za ostatnými ekonomickými centrami sveta, tým viac rastie množstvo iracionálnych vyjadrení jej vedúcich predstaviteľov. Je pritom zrejmé, že keby boli politiky EK a spol. úspešné, nepotrebovali by taký hrubý jazyk vo vzťahu k nepriateľom vnútri i mimo EÚ. Stačí si však porovnať vývoj v EÚ na začiatku storočia a v súčasnosti – je očividné, aké množstvo nesprávnych rozhodnutí sa v EÚ urobilo. Okolo roku 2000 ešte mohla byť európska integrácia vzorom pre svet a EÚ preferovaným partnerom iných mocností. Aj v tzv. Agende 2000 si Európska rada stanovila cieľ, aby sa EÚ stala „najkonkurencieschopnejšou a najdynamickejšou ekonomikou založenou na vedomostiach na svete“. Tento cieľ sa však nepodarilo dosiahnuť, naopak, vývoj ide presne opačným smerom a inštitúcie EÚ musia vysvetľovať neustály úpadok európskej konkurencieschopnosti či stratu vplyvu v novom svetovom poriadku. Jedným z najľahších, ale aj najnebezpečnejších vysvetlení je identifikácia vnútorných a vonkajších nepriateľov. Po skončení pandémie Covid-19 sa ako ideálne vysvetlenie všetkých neúspechov preto stalo Rusko. To v minulosti vykonalo viaceré príkoria iným štátom Európy a aj v roku 2022 pri agresii na Ukrajinu porušilo medzinárodné právo. Rusko tak možno účelovo využiť aj ako nástroj na záchranu neúspešného politicko-ekonomického systému v EÚ. Všetkých kritikov možno zdiskreditovať a sankcionovať ako „proruských“ a s odvolaním sa na ruskú hrozbu sa dá aj jednoduchšie manipulovať, napr. s finančnými zdrojmi…

Proruská či proeurópska politika?

Niet pochýb, že Viktor Orbán urobil viacero sporných krokov a dopustil sa chýb v domácej i zahraničnej politike. Najviac mu zrejme možno vyčítať jeho podporu politiky Donalda Trumpa a Benjamina Netanyahua na Blízkom východe. Žiaľ, to sa nezmenilo ani po agresii voči Iránu, hoci práve táto vojna prináša ekonomické nevýhody aj samotnému Maďarsku. Paradoxne, EK toto Viktorovi Orbánovi príliš nevyčíta, naopak vyčíta mu najmä vzťahy k Rusku, hoci tam je jeho úloha oveľa pozitívnejšia. Oceniť treba najmä to, že sa snaží o racionálnu politiku a brzdí úvahy niektorých členov EÚ o extrémnych riešeniach. Orbánova politika pritom nie je principiálne proruská. Na rozdiel od iných štátov východnej Európy nemá Maďarsko historickú tradíciu blízkych vzťahov s Ruskom a ani skúsenosti z 20. storočia nie sú zďaleka pozitívne. Budapešť má vzťah s Ruskom celkovo vyjasnený a žiadne predstavy o slovanskej vzájomnosti tam neexistujú. Naopak, maďarské postoje voči Slovanom sa vyznačujú skôr pocitom vlastnej prevahy, čo nezriedka ovplyvňuje aj Orbánovu politiku. Nuž ale možno preto sa práve v Budapešti darí udržovať diskusiu o vzťahoch s Ruskom bez hystérie, opierajúc sa o reálne výhody a nevýhody takej spolupráce. Podobne ani obvinenia Viktora Orbána z toho, že je príliš proruský, nezaberajú v maďarskej predvolebnej kampani tak, ako zaberajú podobné obvinenia napr. voči Robertovi Ficovi v SR.

Ako bolo uvedené už vyššie, nielen Rusko, ale najmä EK sa intenzívne snaží zasahovať do maďarských volieb a má pritom aj podporu veľkých štátov EÚ, hlavne Nemecka. Pritom práve v Nemecku existuje určitý pocit nadradenosti voči Maďarsku, podobne ako voči iným štátom strednej a východnej Európy. Lenže to sa môže stať aj jedným z problémov pri ďalšej európskej integrácii. Určite treba spomenúť a veľmi oceniť generáciu povojnových nemeckých politikov, ktorí chápali, že pre budúcnosť integračného procesu je zdržanlivosť Nemecka zásadná a takisto chápali, že najlepším vkladom do spoločnej budúcnosti je chápanie EÚ (resp. ES) ako mierového projektu. Nemecko v 2. polovici 20. storočia pritom disponovalo aj takou ekonomickou základňou, ktorá mu umožnila presadzovať svoje zámery „mäkkou silou“. V posledných rokoch však Nemecko túto pozíciu stráca a to najmä kvôli vážnym ekonomickým problémom. Nemeckí politici však súčasne stratili i doterajšiu zdržanlivosť a majú pocit, že ako najväčší čistý platca do rozpočtu EÚ by mali mať aj viac možností určovať politiku iných štátov, najmä čistých príjemcov z rozpočtu. Aj preto pri presadzovaní svojich zámerov používajú hrubšie nástroje nátlaku. Typickým príkladom je blokovanie európskych fondov Maďarsku, ktoré presadzuje Ursula von der Leyenová, nemecká politička na čele EK. Naopak, práve Viktor Orbán predstavuje hlas, ktorý tomuto nátlaku vzdoruje a ktorý odmieta, aby v EÚ vládli Nemci po dohode s Francúzmi. Či tento hlas bude na európskych summitoch i naďalej prítomný, je pre budúci vývoj EÚ veľmi podstatné.

Branislav Fábry

Nové slovo