Rastislav Tóth: Kto chce vojnu na Ukrajine?

Už pred sto rokmi ekonómovia písali o tom, že v tejto súvislosti je pre podnikateľov dôležité uspokojovanie potrieb zákazníkov a náležitý zisk. Treba si tiež uvedomiť, že ekonomika určuje politiku, kým politika dokáže len smerovať ekonomiku. Takže keby nebolo ekonomiky, nemusí byť ani politika. No a tu sme pri veľmi vážnom vzťahu medzi podnikateľskou a distribučnou sférou na jednej strane a špičkovými politikmi na druhej strane. Vojna na Ukrajine otvorila veľmi príťažlivú formu zisku, ktorý je úplne bezpečný, pretože bojujúce strany potrebujú tak zbrane, ako aj potraviny. No a tu sa dostávame do vzťahu medzi podnikateľskou, distribučnou sférou a politickou rozhodovacou sférou, keď tá prvá tlačí na tú druhú, aby jej nelikvidovali šance na dlhodobý zisk.

V prípade vojny na Ukrajine vidíme štyri skupiny, ktoré majú záujem na ziskoch: sú to podnikateľské skupiny v Rusku, na Ukrajine, v Európskej únii a v Spojených štátoch amerických. Tieto skupiny treba ziskovo uspokojiť, vtedy sa zmení ich militaristickéchápanie sveta. Zatiaľ jediný, komu sa to podarilo, je prezident Donald Trump, ktorý jednoducho rozhodol, že USA nebudú zadarmo dodávať zbrane, teda, že zbrane nebude od výrobcov kupovať americká vláda, ale že túto úlohu prevezme západná Európa. Tým vybavil ziskovosť americkej strany. Rusko má určitú výhodu oproti ostatným, pretože značná časť vojenskej výroby je v štátnych firmách, no vidíte, že sa do nich nejakým spôsobom napojili aj ruskí oligarchovia, tým sa vec komplikuje, pretože Putin tiež musí nájsť niekoho, kto bude odkupovať zbrane a jedlo pre vojakov aj v prípade ukončenie vojny na Ukrajine. Takže potrebné je sľúbiť, že stavy armád sa neznížia, vojaci sa presunú, dôjde k prezbrojeniu, teda vyradeniu starej výzbroje a dodávky novej výzbroje, no a vojaci potrebujú aj jesť a piť. Západoeurópski podnikatelia v zbrojnom priemysle majú tiež dobrú šancu v tom, že vlády sľúbili zvýšiť výdavky na zbrojenie na päť percent HDP, čiže budú odkupovať zbrane, otázka je, čo s nimi chcú robiť? No a ako sa zmení uspokojovanie potrieb vlastného obyvateľstva?

Viditeľne sú všetci politici od Londýna po Moskvu v zajatí obidvoch podnikateľských sfér, ktoré im limitujú ich predstavy o pokračovaní konfliktu na Ukrajine. Navyše vidíme, že v celej Európskej únii títo podnikatelia dokázali vysunúť do riadiacich miest ľudí poslušných, až dostatočne militaristicky pozerajúcich na svet. Obyvatelia Európskej únie si dostatočne neuvedomujú toto lokajské postavenie mnohých politikov a volia ich znovu a znovu. Tomuto stavu však predchádzalo masívne pripravovanie verejnej mienky prostredníctvom médií, v ktorých takzvaní žurnalisti neustále strašia občanov nájazdom ruských tankov a kozákov, pričom európska časť Severoatlantického paktu má viacej pancierových vozidiel ako Rusko.

Občianska verejnosť, a teda aj verejná mienka Európskej únie, je neuveriteľne vysoko mľandravá, vôbec jej neprekáža, že novinári dlhú dobu odmietali slovo mier, vysmievali sa a zatracovali všetkých, ktorí spomínali mier na Ukrajine a teraz odrazu skloňujú mier a len tak mimochodom spomínajú vojnu. Dokonca idú tak ďaleko, že pri stretnutí vrcholových predstaviteľov USA a Ruska personálne hovorili o stretnutí prezidenta Trumpa s diktátorom Putinom. Je to trápne, primitívne, ale vidíme, že to vychádza. Niektoré médiá používajú tiež výraz masový vrah Putin. Ako by sa teda mali označovať prezidenti Johnson a Reagan? V tejto súvislosti vyvstáva otázka: od koho médiá dostávajú pokyny, prípadne aj finančné a nefinančné prostriedky na vylepšovanie osobnej existencie? Akú úlohu v tom hrajú rôzne nadácie s formálnou orientáciou na ľudské práva a slobody?

Potrebné je pripomenúť si, že Európe chýbajú vodcovia alebo anglicky povedané lídri. Ide o nedostatok jednotlivcov s hlbokým chápaním minulosti, schopnosťou analýzy prítomnosti a vytváraním vízií budúcnosti. No týka sa to aj štátov, pretože v Európskej únii sú zo svetového hľadiska iba stredne veľké štáty a popri nich maličkí spolubývajúci, ako napríklad Slovensko. Niektoré štáty v Európe však majú významnú imperiálnu minulosť a teraz vycítili šancu na jej obnovu v nových podmienkach aspoň v prostredí Európskej únie. Už to raz nevyšlo a nebol vytvorený štát Európska únia, ale zostalo len spoločenstvo s týmto názvom. Politickí lídri spomenutých štátov sa domnievajú, že spoločne by mohli predstavovať ďalšieho svetového hráča napriek tomu, že ich ekonomika stagnuje a vo svete si z Európskej únie nikto nič nerobí.

Strach riadiaceho manažmentu Európskej únie a bývalých imperiálnych štátov z mieru viedol k novému javu – vzniku zvláštnej formy antiamerikanizmu. Tento sa rozšíril aj do východnej Európy, a tak teraz vidíme a zažívame taký antiamerikanizmus, aký sme nevideli ani v časoch studenej vojny. Našim nepriateľom už nie je definovaný iba Vladimir Putin, ale aj Donald Trump. Médiá sa z neho vysmievajú ako z nejakého dedinského hlupáčika, ktorý sa podivnou zhodou okolností dostal k moci. Pritom rozhodovanie Donalda Trumpa je veľmi dobre čitateľné a predvídateľné. Ide o politika, ktorý bol úspešným podnikateľom a svoje podnikateľské zvyky a poznatky prenáša do politiky. Dôkazom je narábanie až žonglovanie s clami, rozmanitými poplatkami a sankciami proti rôznym štátom, pričom je viditeľné, že chce rokovať s ich riadiacimi aparátmi a získať nejaké výhody pre svoju krajinu. Úplne sa mu to darí. Trump vie, že ekonomika USA stagnuje a potrebuje manipulovať s takzvaným voľným trhom a získať zahraničné investície. Brutálne, ale efektívne si to zabezpečuje. Je to možné iba preto, že Európska únia nemá v čele ekonómov ani diplomatov, schopných vyjednávať, ale iba sa stretávať a zrejme nezáväzne rozprávať a nakoniec prijať nevýhodné rozhodnutia z Washingtonu. Dokedy bude trvať takýto stav? No kľúčovým bodom je ukončenie vojny na Ukrajine, aby sa uvoľnili ruky pre prienik schopnejších ľudí do čela štátov, ktorí potom pozametajú v Bruseli a v centrále Európskej únie. Možno by bolo dobré pozrieť sa tiež na vývoj majetkového zabezpečenia všetkých čelných osobností a ich rodinných príslušníkov pôsobiacich v Bruseli. To by však vyžadovalo obrovskú odvahu a schopnosť prekonávať nebezpečenstvo veľkej revolty, až nárastu politického militarizmu.

Dôležité je vrátiť do verejnej mienky pojem mier, mierové spolužitie, rozvoj a uspokojovanie potrieb obyvateľstva. To by prinieslo aj zmenu voličských nálad a voličské vyhľadávanie by sa preorientovalo na vyhľadávanie schopného manažmentu pre zabezpečenie týchto mét. Kto sa však ujme tejto veľkej úlohy, pretože ide o organizovanie preferovania mieru v celej Európskej únii?

 Rastislav Tóth

(Nové slovo)