Zelenskyj prestáva byť nepriestrelný a nepotopiteľný

Historický i politický „osud“ Zelenského je nezávideniahodný, ale pomaly sa mu začína vymykať z rúk, hoci stále strojene hrá rolu vojnového vodcu. Medzi dva mlynské kamene „zaliezol“ sám pri túžbe po moci. Prvý kameň tvoria obyvatelia Ukrajiny, ktorí masovo hynú a sú mrzačení už vyše 3 a pol roka vo vojne s Ruskom. Druhý kameň predstavujú západní donori, ktorí zneužívajú vojenskú podporu a inú pomoc na to, aby Zelenského nútili na boj proti Rusku do posledného Ukrajinca. Jedinou jeho záchranou v oboch prípadoch je víťazstvo vo vojne s Ruskom, ale táto šanca sa blíži k nule. Sympatie k Zelenskému sa doma i na Západe znižujú. Narastá nespokojnosť s ním a čoraz viac je kritizovaný.

Na začiatku príspevku uvedieme, že v podmienkach informačnej vojny, ktorá je súčasťou bojov na Ukrajine, nie sú spoľahlivé objektívne údaje a to viac ešte hodnotenia o nich. Ide preto len o jeden z možných pohľadov najmä na protirečivosť politického pôsobenia Zelenského, o ktorom možno diskutovať.

Krátke trvanie Zelenského úsilia o „reformu“ protikorupčných orgánov

Návrh Zelenského na zmenu postavenia NABU a SAP v štruktúre štátnych orgánov spravodlivosti Najvyššia rada schválila 22. júla. V zrýchlenom konaní 31. júla parlament znovu rokoval o probléme a právomoci oboch protikorupčných orgánov vrátil do pôvodného stavu. Zelenskyj sa veľmi ponáhľal a už dve hodiny po prijatí uznesenia ho podpísal. Za 10 dní je teda celá kauza „passé“, lebo sa vrátil pôvodný stav. Vzhľadom na charakter kyjevského režimu nie je však vylúčené, že niektoré opatrenia sa využili, ale nie sú o tom hodnoverné informácie.

Aféra s „reformou“ sa skončila a nebudeme ju ďalej opisovať. Zmeny mali viesť k výraznému obmedzeniu právomoci NABU a SAP a zbaveniu ich nezávislosti. NABU sa mala podriadiť generálnemu prokurátorovi. Len stručne budeme charakterizovať oba protikorupčné orgány, ktoré sa vytvorili ešte za prezidenta Petra Porošenka.

NABU je samostatný úrad, ktorý pôsobí od 16. apríla 2015. Jeho úlohou bojovať proti korupcii a iným veľkým narušeniam práva najvyššími predstaviteľmi moci, ktoré predstavujú hrozbu národnej bezpečnosti.

SAP je súčasťou prokuratúry, v ktorej je samostatnou a nezávislou zložkou. Na jej čele je prokurátor, ktorý je zástupcom generálneho prokurátora Ukrajiny. Vytvorenie protikorupčnej prokuratúry bolo jednou z kľúčových požiadaviek EÚ na Ukrajinu a podmieňovalo sa aj ďalšou pomocou Kyjevu. Vznikla 1. decembra 2015. Zaujímavé je, že jej vzniku predchádzala návšteva smutne preslávenej komisárky EÚ pre spravodlivosť, ochranu spotrebiteľov a otázky rovnosti pohlaví za Jean-Claudea Junckera Věry Jourovej z ČR. Po „naťahovačkách“ EÚ súhlasila v novembri 2015 so spustením „skúšobného“ chodu protikorupčnej prokuratúry.

Na Zelenského zmeny postavenia protikorupčných orgánov sa na Západe objavila vlna kritiky, spojená s vážnymi varovaniami na adresu Kyjeva. Najhrozivejšie bolo, že EÚ vyhlásila, že zníži alebo možno až zastaví finančnú podporu Ukrajiny. To pohlo Zelenského k rýchlemu zrušeniu „reformy“.

Kritiku v zahraničí vyvolalo aj to, že krátko pred „reformou“ polícia a Služba bezpečnosti Ukrajiny zadržali niekoľko vyšetrovateľov NABU a urobili asi 80 prehliadok v jej úradoch v rôznych regiónoch. Zásahy sa zdôvodňovali potrebou odstrániť v protikorupčných orgánoch proruské vplyvy.

Rozhodnutie Zelenského „reformovať“ protikorupčné orgány vyvolalo proti nemu na celej Ukrajine protesty, ktoré sú obmedzené stanným právom. Išlo o najväčšie protesty od vypuknutia vojny s Ruskom. Niektoré média v nich už videli nový „Majdan“.

Médiá špekulujú aj tom, či sa Zelenskyj „reformou“ nesnažil kryť niektorých svojich chránencov obvinených protikorupčnými orgánmi. Spomína sa najmä bývalý podpredseda vlády a minister pre národnú jednotu Oleksij Černyšov, ktorý bol najvyššie postaveným činiteľom obvineným z korupcie v čase svojho pôsobenia v úrade.

Rýchla zmena postavenia protikorupčných orgánov, nesúvisí so sklonmi Zelenského k demokracii, ale s tým, že jeho moc už nie je postavená na ľude Ukrajiny, ale závisí predovšetkým od zahraničnej pomoci. Ako nedávno povedal, Kyjev potrebuje ročne 65 miliárd dolárov: 40 miliárd na pokrytie rozpočtového schodku a 25 miliárd pre vojensko-priemyselný komplex. Okrem toho by chcel, aby tieto peniaze mohli ísť aj na výplaty pre vojakov. Finančná a vojenská pomoc Kyjevu však slúži aj na jeho kontrolu a Západ tento nástroj tlaku využíva.

Podľa údajov na webovej stránke Statista predstavovala súhrnná zahraničná pomoc pre Ukrajinu z 38 štátov od 24. januára 2022 do 25. februára 2025 spolu sumu takmer 265 miliárd eur. V článku Jonathana Mastersa and Willa Merrowa „Here’s How Much Aid the United States Has Sent Ukraine“ (Tu je výpočet toho, koľko pomoci Spojené štáty poslali Ukrajine) na stránke Council of Foreign Relations z 15. júla 2025 sa uvádza, že Kongres odhlasoval päť zákonov o pomoci Ukrajine (naposledy v apríli 2024), v ktorých bola podľa médií „hlavná“ suma 175 miliárd dolárov. A ďalšie prostriedky na Ukrajinu vo veľkom prúdia aj teraz.

Intrigy v Zelenského politike

Základným problémom Zelenského politiky sa stala zmena jej pôvodnej línie. Poukážeme len na dva kľúčové momenty. Prvým momentom bolo, že Zelenskyj kandidoval za prezidenta ako stúpenec strany mieru proti Porošenkovi, ktorý bol označovaný za stranu vojny. Po nástupe do funkcie sa však ako mierový vodca už neprejavoval a aktívne sa v súlade s požiadavkami Západu podieľal na vyhrocovaní situácie, ktorú Rusko považovalo za ohrozenie svojej bezpečnosti. Kyjev sa pripravoval na vedenie vojny s Ruskom najmä na juhovýchode Ukrajiny a bolo len otázkou času, kedy vypuknú boje.

Druhým momentom sa stalo, že po začiatku ruského útoku bol Zelenskyj podľa niektorých zdrojov náchylný k uzavretiu mieru. Po návšteve britského predsedu vlády Borisa Johnsona v apríli 2022 však odmietol prijať podmienky urovnania, ktoré sa dohodli na rokovaniach v Istanbule predchádzajúci mesiac. Odvtedy rokovania medzi Ruskom a Ukrajinou, okrem výmeny zajatcov, príliš nepokročili. Podľa všeobecne prevládajúceho názoru sú súčasné podmienky mieru zo strany Moskvy oveľa tvrdšie ako pred tromi rokmi.

Hoci Zelenskyj so zanietením hrá rolu vojnového vodcu, vojenskej službe sa však vyhol. Hoci bol štyrikrát predvolaný na doplňovacie veliteľstvo, ani raz tam neprišiel. Možno mu krivdíme, ale patrí asi medzi tých civilistov bez akýchkoľvek vojenských skúseností, ktorí sa v pozícii „vojvodcu“ cítia o to lepšie a istejšie a môžu bez okolkov dirigovať generálov. Prijal viacero diletantských rozhodnutí, ktoré skončili neúspechom a Ukrajinu stáli veľa životov vojakov i značné straty vojenskej techniky. Z neúspechov obviňuje nielen svojich generálov, ale aj Západ, ktorý nedodáva Ukrajine dostatočne rýchlo a v požadovanom množstve zbrane.

Snahy o „reformu“ preto neboli ničím náhodným, ale súvisia so štýlom politiky Zelenského, ktorá je čoraz kontroverznejšia, lebo cíti, že jeho moc sa stáva vratkou. Prvou mocenskou obeťou Zelenského sa stal vrchný veliteľ Ozbrojených síl Ukrajiny generál Valerij Zalužnyj, ktorý bol odvolaný vo februári 2024 a nasledujúci mesiac menovaný za veľvyslanca vo Veľkej Británii. Zelenskyj sa obával, že bude jeho konkurentom v prezidentských voľbách, ktoré mali byť 31. marca 2024. Boli však odložené kvôli predlžovaniu vojnového stavu, v ktorom sa podľa ukrajinských zákonov nemôžu voľby konať.

K znakom intríg v politike prezidentov patria aj zmeny predsedov vlád, ktorí sú často obetnými baránkami za ich neúspechy. Na Ukrajine je táto prax tiež zaužívaná. Zelenskyj ju však využil len čiastočne. Od jeho nástupu do kresla prezidenta v máji 2019 sa vystriedali doteraz štyria predsedovia vlád. Do augusta 2019 bol predsedom vlády Volodymyr Hrojsman, ktorý bol ešte človekom Porošenka. V marci 2020 ho nahradil Oleksij Hončaruk. Potom prišla výnimka, keď takmer 5 a pol roka bol predsedom vlády Denys Šmyhal. Išlo o najdlhšie pôsobiaceho predsedu vlády na Ukrajine od jej samostatnosti v roku 1991. Od 17. júla 2025 je predsedníčkou vlády Julija Svyrydenková, ktorá sa zviditeľnila pri podpise zmluvy s USA o využívaní ukrajinských nerastných zdrojov.

Relatívne stabilné boli aj funkcie, na ktoré môže ukrajinský prezident podľa ústavy navrhovať svojich kandidátov. Ministrami zahraničných vecí boli Pavlo Klimkin (do augusta 2019), Vadym Prystajko (august 2019 – marec 2020) a Dmytro Kuleba (marec 2020 – september 2024). Od 5. septembra 2024 ním je Andrij Sybiha. Viac bolo ministrov obrany. Išlo o Stepana Poltoraka (armádneho generála, do augusta 2019), Andrija Zahorodňuka (august 2019 – marec 2020), Andrija Tarana (bývalého generálporučíka, marec 2020 – november 2021), Oleksija Reznikova (december 2021 – september 2023) a Rustema Umerova (september 2023 – júl 2025). Od 17. júla ním je Denys Šmyhal.

K obrazu intrigánskeho charakteru Zelenského režimu neoddeliteľne patrí Andrij Jermak, ktorý je šéfom kancelárie prezidenta od 11. februára 2020, kedy nahradil Andrija Bohdana. Jermak je považovaný za druhého najmocnejšieho muža na Ukrajine a šedú eminenciu režimu. Podľa médií je hlavným poradcom Zelenského a pôsobí aj ako spojovací článok so zahraničnými partnermi Kyjeva. Aktívne sa podieľal na „reforme“ protikorupčných orgánov.

Má Západ záujem udržať Zelenského pri moci?

Najvyššia rada vo februári 2025 odhlasovala, síce až na druhý pokus, že prezidentské voľby sa budú konať až po skončení vojny. Zdôraznila tiež, že podľa ústavy má Zelenskyj vykonávať svoje právomoci až do nástupu novozvoleného prezidenta.

Napriek tomu, že médiá píšu o nespokojnosti so Zelenského režimom, uvedieme bez ďalšieho komentára, že podľa údajov, ktoré sú dostupné z prieskumov Kyjevského medzinárodného sociologického inštitútu, bola spokojnosť respondentov s ním 52 % v decembri 2024 a tomto roku vo februári 57 %, v máji 76 % a v júni 65 %.

Iná vec je, či má Západ záujem na udržaní Zelenského pri moci. Ide o problém, na ktorý nie je jednoznačná odpoveď. Západ sa pri jednoznačnom podriadení USA, ktoré urobili z bojov na Ukrajine svoju zástupnú vojnu s RF, dostal do vlastnej pasce. Protiruská politika spojená so sankciami Moskve iste uškodila, ale nepoložila ju na kolená a negatívne dopady tejto pomstychtivej aktivity pociťujú aj viaceré západné štáty, najmä v EÚ.

Vzhľadom na svoju minulosť bol Zelenskyj politikom prijateľným pre Západ. Ako legitímny prezident Ukrajiny mal s ním dobré vzťahy a predstavoval jedinú možnú voľbu. Boj o moc ako i vojna však aj zo Zelenského urobili prinajmenšom pokryteckého a intrigánskeho politika, ktorý tak vystupuje aj voči spojencom. V médiách západného hlavného prúdu sa stal symbolom bojujúcej Ukrajiny, o vojenských úspechoch ktorej však ťažko hovoriť už dlhší čas, čo jeho starostlivo a sugestívne vytváraný obraz hrdinu v západných médiách hlavného prúdu už nedokáže vylepšovať.

Medzinárodné postavenie Zelenského sa skomplikovalo po príchode Trumpa k moci. Ukrajinský prezident robí všetko možné, aby sa votrel do priazne pánovi Bieleho domu, ale výsledky sú slabé, lebo ten ho prehliada. Veľkú podporu má však v centrále EÚ a jej členských štátoch a vo Veľkej Británii.

V západných médiách sa z času na čas objavujú informácie o tom, že spojenci sú z Ukrajiny i Zelenského unavení. Nespokojnosť je najmä so stále vysokou korupciou, ktorá sa prejavuje aj pri využívaní západnej pomoci. Zelenskyj za roky vo funkcii s týmto znakom ukrajinskej politiky nič nedokázal urobiť. Optimizmus nevyvoláva ani súčasný stav bojov medzi Ukrajinou a Ruskom.  

Nebudeme ďalej meditovať na túto tému, ale Západ je v chúlostivej situácii. Priznať, že stávka na Zelenského nebola dobrá (nepriniesla úspech v protiruskom ťažení), hrozí tým, že spochybní celú svoju politiku prinajmenšom od februára 2022. Takže Zelenskyj bude počas pokračujúcich bojov Západom, najmä EÚ, stále podporovaný. Uvidí sa, kedy budú prezidentské voľby a čo prinesú. Kedy sa tak stane, je dnes nejasné.

Náhle obraty sa aj v súčasnom svete dejú. Nedá sa úplne vylúčiť ani „príbeh“ známy z minulosti v takýchto zložitých situáciách. Môže dôjsť k zosypaniu moci Zelenského, hoci Západ to nechce dopustiť a tlačí na neho, čo sa ukázalo aj pri reakcii na „reformu“ protikorupčných orgánov. A ak by sa to náhodou stalo, musí Zelenskyj hľadať útočisko u niektorého zo spojencov, čo nebude jednoduché. Momentálne sa však takýto scenár nejaví ako reálny, lebo by znamenal aj kolaps moci na Ukrajine, čo by zmenilo možno aj globálne pomery. Západ, najmä EÚ a Veľká Británia budú zo strachu radšej, aj na vlastnú škodu, do Ukrajiny pchať ďalšie prostriedky. 

Záverom

Ukrajina je stále jedným z najžeravejších problémov medzinárodnej bezpečnosti i politiky, ale v posledných mesiacoch sa dostala do tieňa udalostí na Blízkom východe. Vzhľadom na nevypočítateľnosť Trumpa, ale aj politiku EÚ a Veľkej Británie, je však problémom, ktorý sa môže ďalej nebezpečne eskalovať.  

Pri všetkej úcte k Zelenskému, je len jedným z dielov mozaiky protirečivej rusko-ukrajinskej vojny. Niekedy vystupoval takmer ako pán sveta, ktorý je povolaný prikazovať všetkým, čo majú robiť, nevynímajúc ani USA a EÚ (NATO). Jeho chodenie po svete, prihlasovanie sa na rôzne fóra, kde sa dožadoval podpory Ukrajiny a až atavisticky útočil proti Rusku, sa však na globálnom Juhu neprijímalo tak pozitívne ako na Západe. Boje na Ukrajine sa nepovažovali ani za najväčší problém sveta. Štýl medzinárodného pôsobenia Zelenského sa opotreboval a nevyvoláva už veľkú pozornosť ani na Západe.

Čas nehrá pre Zelenského, ktorý sa ocitol v pomeroch, ktoré sa utvárali predtým, ako sa stal prezidentom. Zdá sa, že ťažké úlohy, ktoré sa pred ním objavili, nedokázal primerane splniť. Vo svojom pôsobení, ktoré je často teatrálne zamerané na „divácky“ efekt, neukázal vysoké intelektuálne ani manažérske vlastnosti. Množstvo neúspechov, ale aj afér, jeho obraz hrdinského vodcu nahlodali. Hoci stále vystupuje sebavedome, jeho sláva už neporastie.

Ako sa ukázalo v prípade „reformy“ protikorupčných orgánov, narazila kosa na kameň a tvrdé vyjadrenia EÚ ho tak vydesili, že urobil vo svojej politike doteraz nevídaný obrat. Bola to však z núdze cnosť, aj keď ho za to na Západe pochválili.

František Škvrnda  

(Noveslovo.eu)