Škvrnda: Poznámky o pol roku druhého obdobia „trumpizmu“

Išlo najmä o megalomanské plány získať pre USA Panamský prieplav a Grónsko, pričom nechýbali ani úvahy o použití násilia v záujme ich splnenia. Okrem toho Trump neskrýval politickú nenávisť k Číne, Iránu a Kube, čo doteraz zdôrazňuje. „Zasadol“ si aj na EÚ a Kanadu a „nevonia“ mu ani BRICS. Naopak, iný vzťah ako Biden sľuboval k Rusku a vojne na Ukrajine, kde zmenil „uletený“ výrok, že dosiahne jeho ukončenie za 24 hodín. Hoci Severnú Kóreu považuje za problém, k nej naznačoval miernejší vzťah, ako mala predchádzajúca administratíva. Zosilnil podporu Izraela.

Napriek všetkému teatrálnemu vystupovaniu je Trump len ďalším produktom protirečivých finančno-ekonomických pomerov, ktoré tvrdo determinujú pôsobenie Bieleho domu. Vplyvové (nátlakové) skupiny, ktoré sú spravidla skryté, sa pri tom síce menia, ale vzhľadom na charakter washingtonskej politiky nie je v súčasnosti v silách nijakého prezidenta byť od nich nezávislým. Charakteristika prezidenta USA ako najsilnejšieho muža sveta je najmä politicko-mediálnym mýtom pre stúpencov americkej výnimočnosti, ktorý je čoraz otáznejší. Zdá sa, že Trump stavil na vojensko-priemyselný komplex a s ním spojené finančné kruhy. Vojensko-priemyselnému komplexu sa v rôznej miere klaňali všetci prezidenti USA od konca 50. rokov, keď na nebezpečenstvo jeho vplyvu poukázal Dwight Eisenhower.  

Po pol roku pôsobenia Trumpa, ktoré uplynie 21. júla, možno urobiť niektoré závery a hodnotenia jeho mandátu. Je vhodné byť pri tom opatrný a vyjadrovať sa len relatívne a text preto uvádzame iba ako poznámky, bez nároku na komplexnosť. Zopakujeme, že Trump je kontroverzná, ale aj nevypočítateľná osoba s nesmiernym sebavedomím, ktorá si so svojím správaním a rečami nerobí nijaké ťažkosti. Okrem troch hlavných línií – oslabiť nepriateľskú Čínu, podporovať Izrael a „ošklbať“ všetkých (vrátane spojencov), je ďalšie konanie menlivé. Trump dosť často koriguje svoje predchádzajúce vyjadrenia i kroky, takže vlastne nič nie je stopercentne isté a jeho spojenci i protivníci musia byť pripravení reagovať na stále sa meniacu situáciu.  

Zameriame sa na medzinárodnopolitické a bezpečnostné aspekty pôsobenia Trumpa. Napriek tomu, že jeho ekonomická i vnútropolitická línia je tiež zaujímavá, sa ňou zaoberať nebudeme.

Zvláštna show globálneho trhovníka

Po príchode do Bieleho domu Trump pokračuje vo zvláštnej show globálneho trhovníka, v ktorej akoby chcel zmiasť a dobehnúť čo najviac štátov a medzinárodných organizácií. Dokáže pri tom urážať (a aj niektorí predstavitelia jeho administratívy) nielen protivníkov, ale občas aj spojencov, čo sa stalo viacerým vodcom štátov EÚ. Svoju pozíciu si už krátko po nástupe Trump skomplikoval tým, že názory na niektoré problémy začal meniť ako na politickej a ekonomickej hojdačke. Dostáva sa pri tom do rôznych názorových rozdielov aj so svojimi najbližšími spolupracovníkmi, čo dôveru v súčasnú politiku Washingtonu vo svete nezvyšuje. Príslušníci Trumpovej administratívy, poučení osudom svojich predchodcov, pre istotu svoje vyjadrenia dávajú rýchlo do súladu s prezidentovými slovami.

Prekvapujúce bolo začiatkom júna teatrálne „rozkmotrenie“ sa s Elonom Muskom, označovanom za najbohatšieho muža na svete, ktorý Trumpa významne finančne i ináč podporil vo volebnej kampani. Hoci oficiálne nebol členom administratívy, v okolí Trumpa výrazne pôsobil najmä s projektom DOGE (Department of Government Efficiency – Úrad pre efektivitu vlády), pri ktorom sa dostal do sporov s predstaviteľmi vlády. „Rozchod“ sprevádzalo aj vzájomné osočovanie sa z kadečoho a štipľavé komentáre. Napriek tomu sa po čase objavujú náznaky „zmierenia sa“ i pokračujúcej spolupráce.

K zmene v Trumpovom kabinete došlo zatiaľ len v jednom prípade. Poradca pre národnú bezpečnosť Mike Waltz bol odvolaný kvôli úniku informácií o vojenskej akcii proti Hútíom v diskusii na skupinovom čete vedúcich predstaviteľov národnej bezpečnosti v marci 2025. Od 1. mája bol „presunutý“ na neobsadenú pozíciu veľvyslanca USA v OSN. Nominácia Elise Stefanikovej na funkciu bola už v marci zrušená z obáv, aby jej odchod neovplyvnil slabú republikánsku väčšinu v Snemovni reprezentantov. Funkciu poradcu pre národnú bezpečnosť dočasne vykonáva Marco Rubio, minister zahraničných vecí.

Na celý svet sa Trump s americkou pravicovou spupnosťou pozerá zvrchu a pri riešení problémov mu ide najmä o to, aby pri tom vynikla jeho osoba a podľa možnosti na tom aj „zarobil“, alebo aspoň „ušetril“. O politických, ekonomických, bezpečnostných a ďalších súvislostiach svojich vyjadrení ani krokov príliš dôkladne neuvažuje, lebo za prvoradé považuje urobiť show, kde hrá hlavnú úlohu a chce ohromiť „obecenstvo“.

Žiaľ, Trumpovo pôsobenie vedie k zvyšovaniu chaosu vo svete. Nič nové pod Slnkom, lebo ide len o pokračovanie v zlovestnej washingtonskej už asi 30-ročnej tradícii, keď sa jediná superveľmoc, ktorá slabne, snaží sťažiť situáciu svojim protivníkom a zabrániť ďalšiemu vlastnému úpadku. Trump sa zdá pri tom zbehlým až prefíkaným, ale prináša to aj trpké plody pri zhoršovaní jeho obrazu vo svete a oslabovaní síl, ktoré ho podporujú. Utešuje sa však zrejme tým, že vyvoláva neistotu medzi protivníkmi, ktorí musia „byť v strehu“, aby reagovali na „novoty“.

Zruinovaný obraz mierotvorcu

Trump sa snažil napriek agresívnym vyjadreniam na tému Panamského prieplavu a Grónska vytvárať o sebe obraz mierotvorcu. Jeho „mierový slovník“ je však podivný a veľmi menlivý. Začal vojnou na Ukrajine, ktorú sľúbil ukončiť hneď v prvý deň svojho druhého funkčného obdobia. O mierových návrhoch hovoril aj v súvislosti s vojnou Izraela proti Hamasu v Gaze a pri rastúcom napätí okolo Iránu.

Vojnu na Ukrajine Trump označil za Bidenovu vojnu a nepokračoval v dodávkach zbraní pre ňu. Aj v tomto prípade sa ukázala jeho nevypočítateľnosť, lebo keď sa mu nepodarilo rýchlo dosiahnuť svoj cieľ, menil názory i kroky. Vyvolával tým nepokoj na Ukrajine, ale aj v štátoch EÚ, ktoré ho obviňujú z toho, že z riešenia vojny na Ukrajine „vycúval“. Podľa poslednej „verzie“ Trumpových názorov, ktoré sa ešte „upravujú“, súhlasil 14. júla s dodávkou zbraní na Ukrajinu, ktoré zaplatia európske štáty. Rusku dal ultimatívnu lehotu 50 dní, do ktorých sa musí dohodnúť s Ukrajinou, lebo ináč sa naň uvalia „veľmi prísne clá“. Ide o abstraktnú záležitosť, lebo za 50 dní sa môže nielen na Ukrajine kdečo zomlieť, ale môžu sa zmeniť aj Trumpove názory.

To, že Trump nemá humanitárne sklony, bolo zrejmé už z viacerých jeho minulých vyjadrení a krokov. Znovu to dokázal postojom k vojne Izraela v Gaze. Bez akýchkoľvek okolkov podporil barbarský izraelský plán na vysídlenie Palestínčanov z Gazy. Viackrát síce varoval izraelského predsedu vlády Benjamina Netanjahua pred niektorými surovými krokmi vo vojne s Hamasom, ale zostalo len pri slovách. Americká podpora Izraela a dodávky zbraní pokračovali bez obmedzení (aj na úkor Ukrajiny). Rôzne pokusy Trumpa (USA) o sprostredkovanie prímeria skončili po krátkom čase bez úspechov. Izrael pokračuje v krutej a ničivej vojne s Hamasom, najmä v Gaze a 13. júna zaútočil aj na Irán.

O niekoľko dní neskôr sa znovu potvrdila stará tradícia prinajmenšom od čias prezidenta Jimmyho Cartera, že každý pán Bieleho domu musí viesť svoju vojnu, alebo aspoň vojensky zaútočiť na cudzí štát, spravidla pod vykonštruovanými zámienkami. Trump, na rozdiel od svojho prvého mandátu (ak nebudeme počítať zavraždenie iránskeho generála Gásema Sulejmáního v januári 2020), tentokrát nevydržal a už po necelom pol roku vo funkcii prikázal bombardovať Irán, hoci tiež „predkladal“ rôzne návrhy na mierové riešenie problému. Irán, ktorý je americkou nočnou morou od roku 1979, Trumpovi leží hlboko v žalúdku. Zatiaľ išlo o obmedzený nálet 22. júna na iránske jadrové zariadenia, ktoré nemali také výsledky, ako chcel Trump. Džin však bol už z fľaše vypustený. Ultimáta na adresu Iránu z Izraela a USA pokračujú, pričom ich hlavný dôvod – výroba jadrovej zbrane, nebol dokázaný.

Trump a NATO

Zvláštnu úlohu v Trumpových plánoch má NATO. Dáva najavo, že ho zaujíma najmä ako zdroj príjmov z americkej vojenskej výroby. Je si vedomý faktu, že bez USA pakt nemá veľký význam, akokoľvek sa jeho európski členovia naparujú, a preto ho môže pokojne vydierať.

Organizátori samitu NATO v júni 2025 sa obávali, aby z neho neodišiel skôr tak, ako to urobil na samite G7. Pre istotu mu prispôsobili aj program. Hanbou pre NATO sa stalo, ako sa na samite paktu na konci júna v Haagu „podkladali“ Trumpovi zo strachu vodcovia európskych členských štátov. Vrcholom trápnosti bolo vystupovanie generálneho tajomníka NATO Marka Rutteho s jeho typickým slizkým úsmevom a hlúpymi rečami.

Bez zvláštneho úsilia Trump dosiahol škodlivé a nebezpečné presadenie zvýšenia vojenských výdavkov členských štátov paktu na 5 % HDP vo výhľade do roku 2035. Jediný vodca, ktorý našiel odvahu požiadavke sa verejne vzoprieť, bol španielsky predseda vlády Pedro Sánchez. Ktovie, ako sa bude interpretovať v tomto prípade „preslávený konsenzus“ NATO, keď jeden člen s ním nesúhlasí. Možno iniciatívny španielsky „vyjednávač“ síce s hranicou súhlasil, ale predseda vlády otvorene vyhlásil, že sa nesplní…

Najnovšie Trump pakt pritlačil k múru tým, že jeho európske členské štáty budú pre Ukrajinu nakupovať zbrane a vojenský materiál od USA. A tu nastáva schizofrénia NATO, ktorá sa raz vypomstí, lebo opakovane sa dokazuje, že je síce „samostatnou, nezávislou medzinárodnou entitou“, ale urobí vždy všetko pre to, aby vyhovelo požiadavkám USA. Je takmer komické, vidieť zúfalstvom zúbožených atlantistov, ako sa desia vidiny NATO bez podpory USA.

Fundamentalistický atlantista Rutte otvorene priznal, že zvýšenie vojenských výdavkov NATO povedie k rastu zamestnanosti v USA. Podivné je, že sa teší z „úspechu“ paktu, ktorý však situáciu jeho európskych členských štátov ekonomicky zhoršuje. Atlantická láska k NATO ako nástroju USA však asi nepozná hranice.

Krátko o snahe Trumpa uškodiť EÚ

Trumpove kroky voči EÚ za pol roka dali dosť dôkazov o tom, že jej chce uškodiť. Zvláštnu pozornosť pri tom venuje oslabeniu Nemecka. Kancelár Friedrich Merz však submisívne sľubuje, že Nemecko zohrá kľúčovú úlohu pri dodávkach zbraní USA na Ukrajinu.

Zdá sa, že nekompetentné vedenie EÚ, ktoré chce zvýšiť jej konkurencieschopnosť, toto nevidí. V podmienkach meniacich sa Trumpových vyjadrení o clách, ani nevie, ako má reagovať. Momentálne sú na programe 30 % clá od 1. augusta. Rôzne pokusy vyjednávať zatiaľ neboli úspešné a postoj EÚ možno zhrnúť do záveru, že nechce obchodnú vojnu s USA, ale ako to dosiahnuť, je vo hviezdach. Sú zdroje, ktoré tvrdia, že Európa sa zúfalo snaží udržať Spojené štáty v pozícii, v ktorej už nie sú a jej súčasné vedenie nie je schopné myslieť samostatne ako globálny hráč.

Rusofóbia, ktorá je spojená so strašením o ruskej hrozbe a nezmyselným uvádzaním termínov, kedy Rusko zaútočí na európske štáty, žiaľ, zatieňuje zmysel pre realitu vo vedení EÚ, ale aj vo viacerých štátoch EÚ. Trump, ktorý Rusko nepovažuje za nepriateľa (čo však neplatí pre viacerých členov jeho administratívy a pre všetkých republikánov), túto situáciu šikovne využíva na vydieranie európskych štátov, aby prevzali zodpovednosť za svoju obranu. No a pred kým iným ako pred Ruskom a čím iným ako zbraňami USA?

Objavili sa už prvky nesúhlasu s Trumpovým návrhom platiť za americké zbrane pre Ukrajinu európskymi členmi NATO. Nedivíme sa francúzskemu prezidentovi Emmanuelovi Macronovi, že sa vzoprel a povedal, že Francúzsko je za rozvoj európskeho vojensko-priemyslového komplexu a podporuje nákup európskej zbrojnej produkcie. Prekvapujúce je však vyhlásenie predsedu vlády Petra Fialu, že ČR sa nepridá k tomuto financovaniu, lebo má vlastné projekty dodávok munície na Ukrajinu. Z dôvodu nedostatku prostriedkov sa na „projekte“ vraj nehodlá zúčastniť ani Taliansko. A čuduj sa svete, aj hlavnej európskej (ne)diplomatke Kaje Kallasovej sa čosi zázrakom rozležalo v hlave, lebo síce víta Trumpov návrh, ale bola by rada, keby sa na ňom USA finančne podieľali.

O zahraničných cestách Trumpa a návštevách u neho

Trump doteraz absolvoval 4 zahraničné cesty. V apríli bol na pohrebe pápeža Františka vo Vatikáne a v júni sa zúčastnil na samitoch G7 v Kanade a NATO v Holandsku. Jedinou samostatnou zahraničnou cestou bola návšteva Blízkeho východu, kde bol v máji v Saudskej Arábii, Katare a Spojených arabských emirátoch. Bez termínu sú avizované cesty Trumpa do Talianska a Nemecka.

Zato do Bieleho domu priam masovo prichádzajú zahraničné návštevy. Bolo to už viac ako 20 hláv štátov a vlád. Nebudeme uvádzať úplný zoznam týchto osôb, len vyberieme, že Netanjahu prišiel k Trumpovi zatiaľ trikrát(!) a Rutte dvakrát. Z vodcov štátov EÚ boli prijatí Trumpom poľský prezident Andrzej Duda, predseda írskej vlády Micheal Martin, predsedníčka talianskej vlády Giorgia Meloniová, francúzsky prezident Emmanuel Macron a nemecký kancelár Friedrich Merz. Na návšteve boli aj „nečlenovia“ EÚ, britský predseda vlády Keir Starmer a nórsky predseda vlády Jonas Støre. Spomenieme aj všade sa pchajúceho ukrajinského prezidenta Volodymyra Zelenského.

Možno záujem o návštevy Bieleho domu, ktorý majú aj mimoeurópski vodcovia, prispieva Trumpovi k zvyšovaniu sebavedomia. Príznačné je, že si nenašiel čas na dlhšiu diskusiu s vedúcimi predstaviteľmi EÚ, hoci sa s nimi „letmo“ stretol už na viacerých akciách. Na návštevu do sídla EÚ sa v dohľadnom čase nechystá a vo výhľade nie je ani pozvanie vodcov EÚ do Bieleho domu. Do ťažkostí upadnutú Ursulu von der Leyenovú ani nevýrazného Antónia Costu to neteší, ale naznačuje ich miesto v globálnej politike, ktoré si sami podkopávajú a ruinujú pri tom aj EÚ. Trump samostatne nenavštívil ani jeden zo štátov EÚ.

Záver

Donald Trump je bezpochyby výrazná, ale aj zvláštna postava súčasnej globálnej politiky. Napriek humbugu, ktorý okolo seba robí, neuskutoční v nej nijaké zázraky a ani svet na americký obraz už nezmení. Vzhľadom na kontroverznosť svojej politiky a neustále zmeny v nej je protirečivo hodnotený politikmi, médiami i rôznymi aktivistami a jeho popularita sa znížila doma i vo svete.

Patríme k tým, ktorí uznávajú, že niečo sa v globálnej politike od návratu Trumpa do Bieleho domu zmenilo. Pozitívne možno hodnotiť málo vecí, z ktorých zdôrazníme najmä zníženie finančnej podpory predĺženým rukám Washingtonu – mimovládnym organizáciám pri zasahovaní do vnútorných záležitostí v iných štátoch. Tlaku na cudzie štáty sa Trump nevzdal, ale vyvíja ho ináč.

V medzinárodnej politike a bezpečnosti Trump neznížil napätie, ale zvýšil chaos. Očakávať nejaké zlepšenie situácie vo svete od amerických pravicových republikánov, ktorých tentokrát špecificky reprezentuje vodca Trump, je naivné. Zubami-nechtami sa totiž snaží posilniť upadajúce USA, ale postupuje pri tom ako slon v porceláne.

František Škvrnda st.

(Nové slovo)