Branislav Fábry: Vít Rakušan a jeho excesy v Bratislave

V nasledujúcom texte sa budem venovať týmto témam:

Analogické správanie v zahraničí?

Minister vnútra a otázky bezpečnosti

Dobrý sluha a zlý pán?

Analogické správanie v zahraničí?

Nakoľko nevhodné je správanie Víta Rakušana, možno demonštrovať na príkladoch správania iných politikov v zahraničí. Známy prípad sa stal vo februári 2019, keď sa taliansky vicepremiér Luigi di Maio vo Francúzsku stretol s predstaviteľmi protestného protivládneho hnutia Žltých viest. Nezúčastnil sa priamo na ich demonštrácii, ale stretol sa s nimi a na sociálnej sieti o tom vydal provokatívny status. Možno diskutovať, aké motívy mal Luigi di Maio pre svoj krok a týmto konaním protestnému hnutiu Žltých viest zrejme nepomohol, možno ich aj diskreditoval v očiach niektorých Francúzov. Do úvahy prichádzala jeho vlastná egoistická motivácia. Protisystémové Hnutie piatich hviezd, ktoré sa v roku 2018 stalo členom talianskej vlády, totiž nebolo schopné naplniť svoje predvolebné sľuby a tak si chcelo vylepšiť svoj protisystémový obraz aspoň podporou protestov v zahraničí, a to voči „prezidentovi bohatých“ Emanuelovi Macronovi. Francúzsko na uvedený krok člena talianskej vlády reagovalo veľmi ostro a prvýkrát od roku 1945 odvolalo svojho veľvyslanca v Ríme. Reakcia Paríža by bola zrejme ešte tvrdšia, ak by sa Luigi di Maio objavil priamo na nejakom protivládnom proteste v Paríži. Úplne opomeniem, že Paríž si v danom období predvolával talianskeho veľvyslanca aj z iných dôvodov, napr. za kritické výroky z Ríma. Nebudem pritom špekulovať, čo by nastalo pri vyjadreniach na spôsob ministerky Jany Černochovej: „Slovákům a dezolé vstup zakázán“…

Účasť ministra Víta Rakušana na protivládnej demonštrácii v Bratislave budí otázky i kvôli podozreniu z tzv. hybridného pôsobenia proti SR. Najneskôr od farebných revolúcií a tzv. arabskej jari je totiž známe, že podpora protivládnych demonštrácií je typickým spôsobom zasahovania do vnútorných záležitostí iných štátov. Väčšinou sa uskutočňuje prostredníctvom mimovládneho sektora, financovaného zo zahraničia, ale občas sa do organizácie zhromaždení zapájajú aj priamo zahraniční diplomati. Práve účasť zahraničných členov vlád je ešte výraznejšia úroveň provokácie. Úplne opomeniem ruské hybridné hrozby, obľúbenú tému českej vlády, ale skúsme si napr. predstaviť, že by sa na demonštrácii proti českému postoju ku genocíde v Gaze objavil napr. iránsky alebo čínsky minister. A hoci by tvrdil, že na zhromaždenie prišiel iba ako súkromná osoba, česká vláda by mu neuverila a jej reakcia by bola určite tvrdá. Lenže hoci Irán, resp. Čína nie sú žiadnymi spojencami Prahy, takéto otvorené zásahy do vnútorných záležitostí ČR by si nedovolili. To si dovolia iba Fialovi ministri v Bratislave, hoci pritom deklarujú, že sme spojenci…

Minister vnútra a otázky bezpečnosti

Hlavným problémom účasti Víta Rakušana na zhromaždení v Bratislave je fakt, že je ministrom českej vlády, a to dokonca ministrom vnútra. Na zastupovanie štátu voči iným štátom sú totiž v prvom rade oprávnené ústredné orgány výkonnej moci. Z praktických dôvodov sa síce historicky rozvinula aj početná diplomatická služba, avšak zrýchlené možnosti komunikácie v súčasnosti umožňujú, aby členovia ústredných orgánov vyjadrovali svoje postoje voči iným štátom aj priamym spôsobom. Účasť na protestoch proti vláde v inom štáte ale môže viesť k nečakaným zápletkám. Predstavme si hypotetickú situáciu, že by časť účastníkov protestu v Bratislave začala vyzývať na porušovanie ľudských práv, napr. na opakovanie atentátu voči Robertovi Ficovi. Bez ohľadu na to, či by sa skandovanie organizátorom podujatia páčilo alebo nie, rozvášnených ľudí by len sotva dokázali dostať pod kontrolu. Čo keby sa v takom prípade pokúsili orgány verejnej moci zhromaždenie v súlade s § 12 zákona o zhromažďovacom práve rozpustiť, prípadne aj s použitím násilia? Čo keby pritom prišlo k potýčkam, pri ktorých by bol zranený práve Vít Rakušan? Okrem toho sa dá predpokladať, že na proteste v Bratislave bola aj jeho ochranná služba, hoci zrejme „nenápadná“. Čo by sa stalo, keby českí policajti ministra pri potýčkach bránili a popritom zranili niektorého zo slovenských policajtov? A nechcem špekulovať, že práve takýto incident by pred voľbami v Česku určité politické sily privítali… Hlavnou témou ich volieb by sa potom miesto zlyhaní Fialovej vlády stal „policajný štát“ na Slovensku.

Postavenie ministrov vnútra je špecifické a zvlášť to platí vo vzťahu susediacich štátov ako ČR a SR. Viaceré ich práva a povinnosti reguluje napr. Zmluva o spolupráci v boji proti trestnej činnosti, pri ochrane verejného poriadku a pri ochrane štátnej hranice, pri ktorej sú príslušnými orgánmi predovšetkým ministerstvá vnútra. Daná zmluva sa týka napr. extrémizmu (čl. 2 písm. s) a hoci sa daný pojem dá použiť flexibilne, na protivládnych zhromaždeniach v SR určite boli i extrémisti. Možno tam prišli dokonca aj teroristi typu Juraj Cintula, pričom terorizmus zmluva s ČR taktiež uvádza (čl. 2 písm. c). Keby chceli byť slovenské orgány cynické, požiadali by českého ministra o pomoc proti extrémistom priamo na zhromaždení, a to v súlade s čl. 4 zmluvy: „V naliehavých prípadoch možno žiadosť podať aj ústne s následným bezodkladným písomným potvrdením…“ Zaujímavosťou uvedenej zmluvy je aj to, že policajti a colníci v určitých vymedzených prípadoch „sú oprávnení pokračovať v prenasledovaní cez štátnu hranicu na území druhej zmluvnej strany bez jej predchádzajúceho súhlasu...“ (čl. 15). Pripravovaná nová zmluva má tieto možnosti ešte viac rozšíriť… Samozrejme, že sa to nevzťahuje na protestné zhromaždenia v Bratislave, ale opatrnosť ministra vnútra ČR pri akomkoľvek cezhraničnom pôsobení by bola na mieste aj z tohto dôvodu.

Dobrý sluha a zlý pán?

Vít Rakušan, podobne ako iní členovia Fialovej vlády, predstiera úprimný záujem o vývoj na Slovensku, zdá sa však, že ho motivujú aj zištné dôvody. Jeho účasť na protivládnej demonštrácii v SR totiž nemôžu schvaľovať ani rozumní voliči slovenskej opozície, zato jemu osobne môže priniesť sympatie v rámci sfanatizovanej časti názorovej „bubliny“ v ČR, ktorá nenávidí politikov ako Robert Fico. A keďže hnutie STAN, ani Vít Rakušan, nemôžu vykázať presvedčivé výsledky za obdobie Fialovej vlády, potrebujú mobilizovať čo najviac takýchto „ficobijcov“. Okrem toho, český minister vnútra svojou účasťou na slovenských protestoch deklaruje svoju neochvejnú lojalitu voči Bruselu a Berlínu, ktoré majú s Robertom Ficom „otvorené účty“. Vít Rakušan si však možno chystá i perspektívu pre prípad neúspechu v českých voľbách. Ak by totiž neuspel, ale na Slovensku by budúce voľby vyhrali opozičné strany, mohol by sa zachovať podľa vzoru Jaroslava Naďa, poradcu českej ministerky Jany Černochovej. Aj on by prišiel na Slovensko robiť poradcu ministra a pod ochranou „mladších slovenských bratov“ by pripravoval svoj návrat do veľkej českej politiky.

Česká vláda sa však celkovo správa spôsobom, ktorý môže byť pre samotné Česko do budúcnosti problémom. Kvôli svojej podpore Izraela počas genocídy v Gaze si znepriatelila mnoho krajín globálneho Juhu, pričom obzvlášť zlé vzťahy má s nezápadnými veľmocami ako Čína a Rusko. Paradoxne, Fialova vláda nemá priaznivcov ani v novej Trumpovej administratíve – kým však bude ČR nakupovať americké zbrane, nebudú jej vo Washingtone zrejme nič vyčítať. V Bruseli a Berlíne má síce Fialova vláda lepšie vzťahy, aj tam však majú radi hlavne jej poslušnosť. V tejto situácii by bolo pre Prahu rozumné posilňovať aspoň vzťahy vo V4. Svojimi krokmi voči Maďarsku a najmä voči Slovensku však túto spoluprácu znemožňuje. Pritom V4 ako taká by dokázala dosiahnuť veľa aj pri rozdielnych názoroch na podstatné témy.

Zdá sa, že Fialova vláda si chce svoju poslušnosť voči západným mocnostiam kompenzovať aspoň povýšeneckým poučovaním Slovenska ako svojho „mladšieho brata“. V Prahe by si však mali uvedomiť, že srdečné vzťahy medzi Čechmi a Slovákmi neboli vždy samozrejmosťou a medzi nami často existovali rozpory – hoci ich v Prahe vnímali zväčša menej citlivo než v Bratislave. Navyše, najhoršie konflikty histórie často vznikali práve medzi „bratskými“ národmi – zvlášť keď chcel „starší brat“ poučovať toho „mladšieho“ (Rusi a Ukrajinci, Srbi a Chorváti, atď.). Samozrejme, k vojnovému násiliu medzi nimi neprišlo zo dňa na deň a spočiatku sa ani nezdalo, že by nezhody mohli prerásť až do otvorenej vojny. Je to však memento, že ani srdečné vzťahy medzi bratskými národmi nie sú žiadna samozrejmosť. Obnovenie stavu spred nedávnych excesov Fialovej vlády by z tohto dôvodu bolo pre Čechov i Slovákov mimoriadne cenné.

 Branislav Fábry

(Nové slovo)

Ilustrační foto (X)