Milan Benkovský: Tí, čo vyvolali nenávisť, zrazu volajú po pokoji a zmierení

Po štyroch rokoch vyvolávania nenávisti, rozdeľovania spoločnosti a radikalizácie politiky sa to dalo čakať. Tí, čo to zapríčinili a tí, čo sú prapríčinou brutálneho atentátu, sa tvária ako svätý za dedinou. Nič nehovoria o príčinách tohto činu; mimochodom, tak ako pri vojne na Ukrajine, len to ľutujú a požadujú zmierenie. Navrhujú hrubé čiary za ich konaním a farizejsky si umývajú ruky nad pokusom o vraždu premiéra. Po dlhých rokoch štvanice na Smer-SSD a samotného Fica zrazu požadujú pokoj.

Pravda a láska zvíťazí nad lžou a nenávisťou. Zabudnime!

Na úvod k téme nenávisti zdôrazňujem toto hlavné heslo Novembra ´89, ktoré sa však tak – ako všetky ďalšie heslá, ideály a záväzky tribúnov „revolúcie“ – nikdy počas 34 rokoch budovania kapitalizmu nenaplnili. Politický a ekonomický prevrat mal síce vznešený názov „nežná, či zamatová revolúcia“, no žiadne z týchto slov nevyjadruje realitu tej doby. Išlo len o nekrvavý prevrat, po ktorom našťastie nenasledovali fyzické likvidácie a teror voči takmer jeden a pol miliónu bývalých členov KSČ. Stalo sa tak kvôli pokojnému odovzdaniu moci zo strany KSČ do rúk Občianskeho fóra a Verejnosti proti násiliu, ale spoločnosť sa zásadne rozdelila. Tam sú počiatky obrovského úpadku hodnôt, morálky, nárastu kriminality, mafie i neľútostného politického nie zápasu, ale doslova boja – boja o moc.

Písal som o tom v Slove v príspevku „Nenávisť zasiahla Slovensko“ takmer presne pred piatimi rokmi, v máji 2019. Na ilustráciu uvediem niečo z jeho úvodu: „Už niekoľko rokov sme svedkami stupňujúceho sa nenávistného besnenia v slovenskej spoločnosti. Viaceré politické strany a ich predstavitelia ju šíria po Slovensku ako epidémiu, či zničujúci mor. Vďaka podpore médií sa im darí rozdúchavať vášne a rozdeľovať spoločnosť. Takáto situácia nebola ani pri zmene režimu v roku 1989, a to už je čo povedať.“

Žiaľ, odvtedy sa nič nezmenilo, ba práve naopak, nenávisť narástla a spoločnosť sa zradikalizovala.

Malý návrat do histórie

Obdobie mečiarizmu bolo z dnešného pohľadu len slabým odvarom burcovania ľudí k nenávistným protestom voči vláde, či naopak voči opozícii, v čom už vtedy zohrali mimoriadne negatívnu úlohu médiá. Mečiar bol vo voľbách v roku 1998 porazený, resp. presnejšie: nebol schopný zostaviť vládu. Nastalo relatívne pokojné obdobie prvej Dzurindovej vlády. Pravda, bolo to vďaka širokej koalícii, kde zohrala mimoriadne pozitívnu, stabilizujúcu úlohu dnes už bývalá Strana demokratickej ľavice (SDĽ) spolu so Stranou maďarskej koalície. (SMK).

Radikálne zhoršenie medziľudských vzťahov, priam šialený hon na čarodejnice nastal politickým zneužitím vraždy novinára Jána Kuciaka v roku 2018, ktorej výsledkom malo byť odstránenie, až likvidácia vlády Roberta Fica. Vtedajšiemu OĽaNO na čele s Matovičom, slniečkárom, „nezávislým“ Šeligom, sa to ani napriek politickému peklu, vyvolávaniu nenávisti a stavaniu šibeníc pred Ficovým bytom ani za pomoci prezidenta Andreja Kisku nepodarilo. Stalo sa tak vďaka štátnickému postoju Fica, ktorý sa vzdal funkcie predsedu vlády, podobne ako Róbert Kaliňák funkcie ministra vnútra a novým premiérom sa stal Peter Pellegrini, ktorý situáciu v spoločnosti aspoň na krátko, do parlamentných volieb 2020, upokojil.

Programom Matovičovej vlády bola likvidácia Fica a Smeru-SSD

Zásadne negatívne prvky do politiky vniesol a útok na demokraciu začal realizovať Igor Matovič hneď po parlamentných voľbách v roku 2020. OĽaNO zvíťazilo a spolu s ďalšími partnermi malo dokonca ústavnú väčšinu. Smer-SSD uznal výsledky a zmieril sa s volebnou porážkou, rešpektujúc slobodnú voľbu občanov. Kultivovaným spôsobom odovzdal vládu Matovičovi a snažil sa robiť dôslednú opozičnú politiku.

Nenávisť sa však stala vládnym programom, rozdeľovanie spoločnosti zase formou, ako ju politicky ovládnuť. Počiatky sú v zneužití pandémie Covid 19, keď došlo k obmedzovaniu ľudských práv, prenasledovaniu až kriminalizácii politických oponentov. Neočkovaní sa stali nepriateľmi spoločnosti, presadzovalo sa nútené testovanie a očkovanie. Veľké skupiny ľudí nazvaných tiež antivaxeri boli verejne pranierovaní, znevažovaní a obmedzovaní v pohybe i v uplatňovaní ich občianskych a politických práv. Nenávisť gradovala a útoky sa stupňovali.

Politickí oponenti, najmä Fico a ďalší predstavitelia Smeru-SSD boli prenasledovaní, boli na nich vyfabulované trestné oznámenia, NAKA voči nim opakovane zasahovala a viacerých uväznila. To všetko bez dôkazov.

Tam sa naplno prejavila negatívna stránka politiky Matovičovej vlády, ktorá radikalizovala značnú časť občanov, rozdelila spoločnosť a zasiala nenávisť medzi ľudí, na pracoviská a dokonca i do rodín.

Podobný scenár ako pri Covide 19 využila Matovičova a neskôr i Hegerova vláda pri zneužití ruskej agresie voči Ukrajine. Šírili sa nezmysly a strach z ohrozenia Slovenska Ruskom. Vojnoví štváči ako Jaroslav Naď, Juraj Krúpa a ďalší pod zámienkou ochrany našich hraníc zasielali Ukrajine miesto humanitárnej pomoci zbrane a muníciu. Kto s takouto politikou nesúhlasil, bol dezolát, lúzer, opica, čvarga, ruský agent, či protislovenský živel. Známe bolo Remišovej pexeso, pri ktorom išlo o to, kto si urobí odstavením alebo stíhaním politika Smeru-SSD viac čiarok na pažbe. Víťazil Matovič.

Do prenasledovania opozície sa aktívne zapojila NAKA a so zneužitím kajúcnikov i špeciálna prokuratúra. „Vykopávali“ sa dvere, hrozilo stíhanie za názory, ktoré nekorešpondovali s tým vládnym. Právo a spravodlivosť boli deformované a demokracia obmedzená. To bola realita za Matovičovo-Hegerovej vlády.

Politické šialenstvo nastalo po predčasných voľbách 2023

V demokratických voľbách, konaných koncom septembra 2023, zvíťazila strana Smer-SSD, ktorá spolu s Hlasom-SD a SNS zostavila funkčnú vládu a začala napĺňať svoj program. Víťazstvo Smeru a Hlasu neuniesla opozícia na čele s PS, SaS, ale i KDH, ktorá okamžite volala občanov do ulíc a organizovala protivládne demonštrácie. Frustrácia opozície vyústila do permanentného boja proti vláde a osobitne proti jej predsedovi Robertovi Ficovi. PS vybičovala emócie občanov do nepríčetnosti a zmanipulovaní účastníci protestov boli posadnutí odporom a znevažovaním R. Fica. Na demonštráciách, podporovaných prezidentkou Čaputovou a najmä mainstreamovými médiami, opakovane zneli výkriky ako Dosť bolo Fica!, Fico do basy!, Fico je zlo!, vládna mafia, smerácka zločinecká skupina, zlodeji, a to všetko bez akýchkoľvek dôkazov a argumentov. Kreslili sa mreže i šibenice. Hlavný progresívny propagandista, autor snáh o politický prevrat Michal Šimečka razil heslo – Porazíme Fica za každú cenu alebo Urobíme všetko, aby Fico nevládol. Pri tom všetkom strane PS aktívne asistovala SaS a KDH a „drukovala“ im aj prezidentka Čaputová. Tá za celých päť rokov svojho mandátu ani raz neriešila narastajúcu nenávisť, polarizáciu a problémy v spoločnosti, nerešpektovala požiadavky 600-tisíc občanov na vyhlásenie referenda a odďaľovala predčasné voľby. Za celý čas nezvolala žiaden okrúhly stôl relevantných politických strán v snahe zmierniť napätie v spoločnosti, ale len vzdychala, moralizovala, „citlivo vnímala“ a bolo jej to ľúto. U Čaputovej sa prejavila amnézia pamäte, absencia spoluzodpovednosti za stav spoločnosti a dokonca ako typická predstaviteľka progresivizmu tvrdila „…nazhromaždená nenávisť bola naším spoločným dielom.“ Pani prezidentka a celá opozícia si ani po atentáte na ústavného činiteľa nespytuje svedomie, nepozrie sa do zrkadla, v ktorom by videla pravú tvár zla a nenávisti.

Prezidentské voľby boli vyvrcholením frustrácie opozície. Došlo k porážke ich kandidáta Korčoka a k jasnému víťazstvu Petra Pellegriniho. Neobjavilo sa žiadne uznanie vôle ľudu, len ďalšie burcovanie nenávisti a vyhlásenia ako Nikdy vám to nezabudnem!, Uspel neschopný proruský kandidát, Ficov lokaj, s ktorým nastáva koniec demokracie na Slovensku. Nasledovali ďalšie demonštrácie proti vláde, maskované bojom za špeciálnu prokuratúru, trestný zákon, či zmeny v RTVS. V rozoštvávaní občanov majú prsty nielen opozičné politické strany, ale i spolitizované mimovládky, najmä však mainstreamové médiá. Ich vinu nik nezmyje.

Nádej zomiera posledná, ale…

Po štyroch rokoch neustáleho vyvolávania nenávisti, rozdeľovania spoločnosti, potierania občanov s iným názorom, kriminalizácie politických oponentov, brutálnych útokov i neúprosných bojov proti Smeru-SSD a samotnému predsedovi Ficovi, po atentáte na predsedu vlády Roberta Fica sa zrazu, ako blesk z jasného neba, objavili snahy PS, SaS, Slovenska (OĽaNO) i KDH o pokoj, o zmierenie. Všetci farizejsky vyjadrujú ľútosť nad ohavným činom a pokusom o politicky motivovanú vraždu premiéra krajiny, a to pre dôvody, ktoré práve oni presadzovali.

Žiadne ospravedlnenie Ficovi, Smeru-SSD a národu, žiadna prosba o odpustenie ich činov, len ďalší pokus o destabilizáciu a rozvrat štátu, o zabrzdenie činnosti vlády a parlamentu, prostredníctvom takzvaného pokoja. To by malo byť podľa nich to zmierenie. Všetky prejavy sústrasti opozície, médií i samotnej prezidentky boli vrcholným divadelným predstavením a festivalom faloše.

Ak sa niečo dá vyčítať koalícii po atentáte na premiéra Fica, tak sú to príliš nenávistné vyjadrenia Andreja Danka a Ľuboša Blahu, aj keď boli pod tlakom emócií. Nenávisť v spoločnosti sa snažia zmierniť úradujúca prezidentka Zuzana Čaputová s novozvoleným prezidentom Petrom Pellegrinim. Zvolávajú do prezidentského paláca stretnutie predstaviteľov nezmieriteľných politických strán. Má prispieť k upokojeniu spoločnosti, k akémusi zjednoteniu strán a prijatiu bližšie nešpecifikovaných hodnôt, zásad komunikácie koaličných a opozičných strán.

Možno to prispeje k dočasnému pokoju zbraní na politickom fronte, ale zmierenie nezmieriteľných je chimérou. Každá snaha o zlepšenie stavu v spoločnosti sa síce cení, výsledok však môže byť viac ako otázny. Veď kto môže veriť Matovičovi, Šimečkovi, Gröhlingovi, či Majerskému? Veriť môžete v boha, ale nie v serióznosť politikov. Už teraz si hlavní vinníci súčasného stavu z opozície kladú podmienky dohody: vláda by vraj mala zabrzdiť predkladanie zákonov a parlament by mal rokovať len o bezkonfliktných návrhoch. Hovoria, kto má ustúpiť, kto má ísť príkladom – podľa nich koalícia. Myslí si azda niekto, že z prostitútok sa z večera do rána môžu stať panny, alebo z medveďov vegetariáni?

Sebareflexia je pre viacerých politikov neznámy pojem a nádejať sa, že sa zmení prístup k politike u Matoviča, Šimečku a ich súputníkov, u vojnových štváčov a ľudí s krvavými očami je viac ako naivné. Politici na Slovensku musia byť štátnici ako Robert Fico, nie „snílkovia“, ale pragmatici a realisti – a to dosluhujúca prezidentka Čaputová rozhodne nie je.

Dnes stojí otázka pred politikmi i novinármi takto: Máme byť vo vyjadreniach len politicky korektní, alebo najmä pravdiví?

Ak sa môžeme v niečo nádejať, dúfať, niekomu veriť viac než ostatným, tak to je osoba nového prezidenta Petra Pellegriniho, ktorý bude celkom iste presadzovať zmierenie našej spoločnosti a mier vo svete.

Záverom

Názor na to, čo sa v spoločnosti deje, by si mal urobiť každý sám, no tu sa hodí pripomenúť odkaz českého novinára a predovšetkým antifašistu Júliusa Fučíka Lidé bděte!Napriek tomu, že došlo k bezprecedentnej tragédii a Róbert Fico bol dlhodobo štvanou zverou, nemôže ísť o pomstu – ale ani o stratu pamäti.

Nádej zomiera posledná a my len verme, že sa dožijeme lepších časov.

Končím so želaním, aby sa premiér Fico čo najskôr uzdravil a aby sa pomery vrátili do medzí, ktoré umožnia občanom život bez strachu z násilností v politickom súboji.

Milan Benkovský

(Nové slovo)