Leopold Moravčík: Bidenov smutný odkaz svetu

biden duma
23.1.2025 15:14
Je zaujímavé, že niektorí svetoví štátnici dokážu presne vystihnúť stav svojej krajiny a sveta až potom, keď končia vo svojej funkcii a už nemajú sily a ani možnosti na uskutočnenie svojich vízií. Naposledy takto konal odchádzajúci prezident USA Joe Biden vo svojou rozlúčkovom prejave a urobil tak iba pár dní pred odchodom z Bieleho domu. Nebol prvý, ktorý takto postupoval. Podobne zaujal svojou rozlúčkovou rečou aj prezident Dwight Eisenhower, keď 17. januára 1961 varoval krajinu pred rastúcim vplyvom toho, čo nazval „vojensko-priemyselný komplex“ slovami: „Musíme sa chrániť pred získaním neoprávneného vplyvu, či už vyhľadávaného alebo nehľadaného, zo strany vojensko-priemyselného komplexu.“ Joe Biden bol ešte otvorenejší a svoje varovanie pred koncentráciou moci bohatých rozšíril aj o popis hrozivého vplyvu sociálnych médií a dezinformácií.

Pokiaľ ide o prvú hrozbu, konštatoval, podobne ako Eisenhower, že „v Amerike dnes vzniká oligarchia extrémneho bohatstva, moci a vplyvu, ktorá naozaj ohrozuje celú našu demokraciu, naše základné práva a slobody“. Druhú hrozbu opísal ešte konkrétnejšie s ešte tvrdšími slovami. Vyhlásil, že „Američania sú pochovávaní pod lavínou nepravdivých informácií a dezinformácií, čo umožňuje zneužívanie moci“. Podľa Bidena „sloboda tlače sa mrví“ a obvinil sociálne siete, že ustupujú od overovania faktov, a že „pravdu dusia v záujme moci a zisku“.  

Sú to naozaj tvrdé slová. Odchádzajúci prezident nemusel toto zlo ani konkrétne pomenovať, všetci vieme, o koho ide. Už dávnejšie evidujeme celosvetové aktivity miliardára Elona Muska, ktorý si za svoje radikálne počínanie vyslúžil miesto v administratíve ďalšieho miliardára Donalda Trumpa. Médiá zároveň pripomínajú, že do Trumpovej predvolebnej kampane prispel značnou sumou aj Mark Zuckerberg, šéf spoločnosti Meta Platforms a šéf Amazonu Jeff Bezos. Obaja sa po Trumpovom zvolení okamžite vypravili na Floridu, aby novému prezidentovi zložili hold. Navyše, Zuckerbergova spomínaná firma oznámila, že v USA končí s programom overovania faktov a zavedie iný systém, ktorý uplatňuje Musk vo svojej sieti X.

Joe Biden správne pomenoval aktuálne problémy súčasnosti, ale na jeho zoznam oligarchov by som zaradil aj Georgea Sorosa, ktorý svoje miliardy nadobudnuté finančnými špekuláciami využíva už desaťročia na to, aby pretváral svet podľa svojho obrazu pod koncepciou takzvanej otvorenej spoločnosti. O aktivitách Elona Muska čvirikajú v posledných dňoch už aj vrabce na streche, zatiaľ čo na Sorosa sa tí istí pozerajú blahosklonne. Ešte závažnejšie je Bidenovo konštatovanie, že médiá „dusia pravdu v záujme moci a zisku“. Lenže, to, čo prezident odhalil, je len kúsok ľadovca, ktorý sa vynára spod hladiny mora manipulácií, lebo badať len kusé časti toho, ako je postihnutá celá mediálna sféra. Niečo sa objavilo na verejnosti krátko pred novembrovými voľbami, keď sa vplyvné noviny The Washington Post rozhodli, že porušia dlhoročnú zaužívanú prax a nedajú svojim čitateľom odporúčanie, koho treba voliť. Porušenie tradície rozladilo čitateľov, tí hromadne rušili predplatné, ale všimnime si, kto je za týmto rozhodnutím. Je to ten istý Jeff Bezos, ktorý sa hneď po voľbách ponáhľal do sídla Donalda Trumpa, aby ho ubezpečil o svojej oddanosti.

Že sa niečo deje, sme zaznamenali už dávnejšie aj u niektorých našich amerických priateľov. Tradične volili demokratov, ale teraz sa priznali, že Bill Clinton bol posledný kandidát, ktorého podporili. Odvtedy vraj  k volebným urnám už nechodia. Tento ich postoj iba potvrdzuje názor rozšírený v mnohých krajinách, (konkrétne aj u nás) že z volebných programov jednotlivých strán sa vytrácajú tradičné hodnoty, ktorými sa delili na ľavicu, stred a pravicu. Namiesto toho sa v médiách objavili mená rozličných pseudostrán s ešte čudnejším programom, šíriacich svoje názory najmä prostredníctvom sociálnych sietí na internete. 

Úvahy o zmenách v americkej spoločnosti si vyžadujú krátky exkurz do minulosti, keď vznikajúca tlač ešte len bojovala o svoje miesto pod slnkom. V prvom dodatku k ústave, známom ako „Listina práv“ sa uvádza: „Kongres neprijme nijaký zákon… obmedzujúci slobodu prejavu alebo tlače.“ Tento dodatok teda zaručuje, aby sa vláda ani nezaoberala útokmi na médiá. Na základe tohto sa zaužívala prax, ktorá značne odlišuje právne postavenie tlače v Spojených štátoch od predpisov existujúcich v iných krajinách. Ako sa často spomína, USA patria k tým niekoľkým štátom sveta, kde nebolo treba licenciu alebo povolenie na vydávanie novín. Skrátka, každý kto mal tlačiarenský stroj, papier, kolportérov a čas, mohol vydávať noviny, aké chcel a mal na to plnú podporu ústavy. Samozrejme, že nie každý Američan vlastnil tlačiareň a mal dostatok papiera, preto treba dodať, že sloboda tlače bola vždy závislá od financií a neskôr aj príjmov z reklamy.

Takúto prax narušil vznik rozhlasu a neskôr aj televízie. Bolo treba rozhodnúť o vysielacích pásmach, preto v roku 1934 vznikla Federálna komunikačná komisia (FCC) a objavili sa prvé kritériá na pridelenie licencie. FCC prideľovala vysielacie práva na základe predpokladu, že vysielanie „bude slúžiť verejnému záujmu“, čo je dosť široký pojem, ale už takéto vymedzenie položilo určité obmedzenia. Neskôr, v roku 1959 prijala FCC dodatok o tzv. „doktríne férovosti“(Fairness Doctrine), ktorá predpokladala vysielanie vybalansovaných názorov na kontroverzné témy.  Základný model vyzeral asi takto: Ak stanica dovolí, aby bol vysielaný názor X, doktrína FCC vyžaduje, aby stanica zabezpečila primeranú a včasnú možnosť na diskusiu o názore anti-X.

Doktrína férovosti trvala len do roku 1987, keď boli zrušené niektoré jej časti, lebo vraj mala „chladivý účinok“ na slobodu prejavu. Keď som v tom čase pátral v USA po príčinách, dozvedel som sa, že sieť rozhlasových a televíznych staníc je už taká rozsiahla, že dokážu pokryť všetky relevantné názorové skupiny. Každý si teda môže vybrať to svoje médium, ale tým riskuje, že pozná iba jeden názor a nemá možnosť overiť si, či je pravdivý. K tomu treba dodať, že takýto systém férovosti u nás nikdy neexistoval, lebo všetky médiá vyzerajú, ako by ich jedna mater mala. Keď sa objavil iný názor, ako ten pochádzajúci z hlavného prúdu, tak sa označil nálepkou „populizmus.“

Do takejto situácie ale vošiel veľmi agresívne internet a jeho sociálne siete. Nie sú známe žiadne relevantné obmedzenia, na šírenie svojho vlastného názoru netreba mať povolenie a už vôbec nie financie, netreba mať príslušné novinárske vzdelanie, nemusia sa dodržiavať zložité etické princípy, ba ani sa nemusí dokazovať, že to, čo sa šíri, je naozaj pravda. Skrátka, ak by som tento stav mal výstižne pomenovať, tak s dávkou istej vulgárnosti konštatujem, že každý, kto má v nose dieru, má aj právo na svoje vlastné médium na šírenie svojej pravdy, pričom takmer neexistujú limity. Profesionálnym novinárom neostáva nič iné, iba sa takejto situácii prispôsobovať, znižovať latku odbornosti, lebo v konkurencii so sociálnymi sieťami ťahajú za kratší koniec.

Mediálny trh je teda postihnutý do značnej  miery, ale mnohí si to ani neuvedomujú. Prvým varovným signálom je pokles nákladu významných denníkov a ich postupný presun na internet. Druhým je strata dôveryhodnosti novinárskeho remesla, lebo „sloboda tlače sa mrví“ a „Američania sú pochovávaní pod lavínou nepravdivých informácií a dezinformácií“. Na miesta vyškolených a odborne zdatných profesionálov nastupujú lacnejšie nekvalifikované „rýchlokvašky“. Odbornosť a znalosť problematiky sa u nich nenosí, vážne správy nahradzujú senzácie a také témy, kde sa pravdivosť neoveruje.  

Zlyhávajú aj prieskumy verejnej mienky. V minulosti dokázali presne namerať popularitu jednotlivých strán a pomenovať nálady v spoločnosti. Ich odhady sa málo líšili od skutočných výsledkov volieb. Bývali časy, keď to vyzeralo tak, že nebude treba ani volebné urny, lebo prieskumy presne odhadli očakávané výsledky. Stačilo zmeniť tieto odhady na realitu. V tomto sa niečo zmenilo a to významne. Odpoveď mi ponúkol jeden sociológ pracujúci v tejto sfére: „Agentúry majú dve možnosti. Buď budú zarábať, alebo ponúkať pravdivé výsledky.“

Takto sa dostávame k pomerom u nás. Pamätáte sa na to Korčokovo sklamanie po prezidentských voľbách? „Toto vám nezabudnem!“ Samozrejme, zo svojej prehry obvinil oponenta a jeho „agresívnu kampaň“, ale stačilo si povšimnúť, že v posledných rokoch dosahovala jeho strana PS v prieskumoch vždy vyšší volebný  zisk, ako sa potvrdil v skutočnosti. Nebola to náhoda,  volebné štáby sa v závere kampane tradične zameriavajú na nerozhodnutých. Keďže v tejto skupine neexistuje vyhranený názor, radi sa stotožňujú s očakávaným víťazom. Odborne sa tomu hovorí „gravitačný efekt“, keď ľudia s nestálym politickým postojom utekajú k tomu, kto sa podľa prieskumov ocitne na prvom mieste. 

Keby nebolo Bidenovho politického odkazu vo forme posledného televízneho vystúpenia pred odchodom, o pár rokov by si na neho málokto spomenul. Možno by ostalo v povedomí skôr video s jeho zmäteným pobiehaním po tribúne pred zhromaždeným davom s podtitulkom: Neviem kadiaľ ísť. Na základe dojmu z jeho „labutej piesne“ možno smutne konštatovať, že, podobne ako prezident Eisenhower, aj Biden dokázal presne pomenovať zúfalý stav americkej spoločnosti. S dodatkom,  že tak urobil s oneskorením štyri roky a že sa s tým už nemôže nič robiť.

 Leopold Moravčík

(Nové slovo)

 

 

 


Komentáře

Pro možnost psaní komentářů se přihlašte nebo zaregistrujte.