František Škvrnda: Krvavá ukrajinská legenda

Protivojnové hnutie na Západe po rozpade bipolarity zoslablo. V posledných rokoch na Západe došlo aj k „stanoveniu“ podivných zásad protivojnových protestov. V ukrajinskej vojne sa môže protestovať len proti Rusku a Ukrajina sa smie iba podporovať. Vo viacerých západných štátoch sa prijali tvrdé opatrenia proti propalestínskym demonštrantom protestujúcim proti izraelskej genocíde v Gaze. Izrael sa síce môže (formálne) kritizovať, lebo ide vraj o právo na sebaobranu (proti civilným Palestínčanom v Gaze? – pozn. autora ), ale protestovať proti jeho vojne nie všade možno.

Vojny sú v kapitalizme nevyhnutné

Rastúci rozsah poznania protirečivosti vojen, ich príčin, priebehu, následkov a. i. nič nemení na nezmyselnosti množstva zničených životov ani na materiálnych škodách, ktoré ochudobňujú spoločnosť. Jednou z najodpornejších stránok vojen je, že napriek ničeniu vždy niekto na nich aj zbohatne a sú i takí, ktorí sa „nabalia“ pri povojnovej obnove.

Západ (kapitalizmus), zaslepený „úspechom“, vo svojej propagandistickej interpretácii rozpadu bipolarity nebol objektívne schopný využiť šancu, ktorá sa mu naskytla. Zameral sa na zvýšené naháňanie za ziskami. To, čo mu „padlo do lona“ z hospodárstva zaniknutých socialistických štátov, využil len na svoje obohatenie, zničenie bývalej konkurencie a rozšírenie trhov. Obzvlášť pachtivo „išiel“ po surovinových zdrojoch.

Ako sa ľudovo hovorí, „všetkého len do času“. Dnes to vidieť napr. v Nemecku, kde bola nemilosrdne pohltená Nemecká demokratická republika. Pád socializmu v Európe pomohol zmierneniu či oddialeniu niektorých krízových procesov na Západe, ktoré však neskôr vypukli v dôsledku jeho chamtivosti s novou silou.

Nerovnosť vo svete po rozpade bipolarity v dôsledku bezohľadnej nenásytnosti Západu narastala a vyvolávala zvýšené napätie, ktoré viedlo k novým vojnám. Počet vojen po rozpade bipolarity na nejaký čas poklesol, ale potom zase narástol. Prispela k tomu aj agresivita USA a rôznych „koalícií“ ich spojencov. Začalo sa to však už tým, že Západ sa pokrytecky podieľal na rozpútaní tragédie v Juhoslávii, v ktorej sa po takmer polstoročnej prestávke vrátili vojny do Európy. A potom sa zaútočilo na Afganistan, Irak, Líbyu a Sýriu a bombardovali sa aj iné štáty, prípadne sa násilne zasahovalo do ich vnútorných záležitostí.

Aktuálne sa prezident USA Donald Trump vyhráža napadnutím Venezuely pod zámienkou jej podielu na obchode s drogami. Nejde však o nič iné ako o záujem o venezuelskú ropu. Svet ešte nezabudol ani na jún 2025, keď sa USA poponáhľali na pomoc Izraelu pri bombardovaní Iránu (na pozemnú operáciu do Iránu sa „hrdinské“ armády útočníkov neopovážili), ktorý ich vraj ohrozuje.

K hnacím silám vojen v kapitalizme patrí aj vojensko-priemyslový komplex a s ním spojené finančné kruhy, ktoré zarábajú na predaji zbraní. Západ až na výnimky v „protireroristických“ operáciách v afrických štátoch nebojuje, ale dodáva tam zbrane a niekde posiela aj žoldnierov, aby získal prístup k surovinám. A zištne sa zapája i do povojnových rekonštrukcií zničených krajín, na ktorých tiež zarába.

Už pred rozpadom bipolarity západná bezpečnostná teória začala hlásať, že rozvinuté („liberálne“) kapitalistické štáty medzi sebou nevedú vojny. Za poslednú vojnu medzi kapitalistickými štátmi sa považuje vojna medzi Argentínou a Veľkou Britániou o Malvínske (Falklandské) ostrovy v roku 1982. Rozvinuté kapitalistické štáty sú však „oprávnené“ viesť vojny proti komukoľvek inému štátu kdekoľvek na svete, ktorý označia za hrozbu.

Výrobcovia zbraní patria k najbohatším firmám, ale potrebujú zaistiť aj mantru rastu. Ak by totiž v oblasti zbrojnej výroby skončil rast, bol by to začiatok jej konca. V kapitalizme preto existuje bludný kruh zámerného ničenia, ktoré vyžaduje rekonštrukciu a na tej sa podieľajú už aj „nevojenské“ firmy. Mnoho štátov, ktoré boli vo vojne porazené, sa potom snaží o nápravu „historickej“ nespravodlivosti a začnú znovu zbrojiť.

Pokiaľ bude narastať nerovnosť a veľmi málo ľudí na celom svete, ale aj v jednotlivých štátoch vlastní oveľa viac ako „zvyšok“ spoločnosti dokopy, vojny patria k zdroju obohacovania a upevňovania moci vládnucich elít. Ide opäť o bludný kruh, lebo bohatstvo sa využíva na posilňovanie moci, ktorá je nástrojom na ďalšie obohacovanie. Napriek všetkým „demokratickým“, „liberálnym“, „progresivistickým“ a podobným rečiam o prednostiach kapitalizmu a charaktere bezpečnosti v ňom kapitalizmus bez vojen nemôže existovať.   

Vojna na Ukrajine ako produkt postbipolárneho sveta

Do zoznamu postbipolárnych vojen patrí aj Ukrajina. To, čo sa tam v súčasnosti deje, formálne vzniklo po tom, čo Západ označuje za ruskú inváziu na Ukrajinu (v ruskej terminológii špeciálna vojenská operácia), ktorá sa začala 24. februára 2022 (pre „numerológov-konšpirátorov“ je možno v dátume priveľa dvojok).

Vojna málokedy vzniká z večera do rána (výnimočne sú aj také). K vojne na Ukrajine sa podľa viacerých náznakov schyľovalo dlhší čas. Možno vidieť dva kontexty, ktoré sú však navzájom spojené. Prvým je širší geopolitický zápas o vplyv na Ukrajine medzi Západom a Ruskom, ktorý má aj ekonomickú dimenziu. Druhým je užší násilný, vojenský, lebo boje rôznej intenzity na Ukrajine sa vedú už od apríla 2014.

Ak zoberieme do úvahy bezpečnostno-politickú situáciu Ruska, Západ sa nevzdal pokusov o jeho oslabenie, v čom má úlohu aj Ukrajina. Po odchode Jeľcina z postu prezidenta sa Západ nevzdal snahy ovládnuť Rusko zvnútra. Začal uskutočňovať aj kroky, ktoré ohrozovali Rusko vojensky-bezpečnostne, najmä potom, ako sa NATO rozšírilo k jeho hraniciam. Pripomenieme vystúpenie Vladimira Putina na Mníchovskej bezpečnostnej konferencii vo februári 2007, kde prezentoval rastúce obavy Ruska o svoju bezpečnosť kvôli politike Západu. Západ však na tieto obavy nereagoval a pokračoval v protiruskom ťažení.

Pokusom nasadiť Rusom psiu hlavu agresívneho štátu bola vojna v Južnom Osetsku v auguste 2008. Podľa správy nezávislej vyšetrovacej komisie EÚ zo septembra 2009 vojnu však vyvolalo Gruzínsko (Saakašvilliho prozápadný režim) a Rusku sa vytýkalo, že prispelo k eskalácii konfliktu.

O pokrytectve Západu svedčia Minské dohody, najmä druhá dohoda z februára 2015, ktorá mala opätovne zastaviť boje medzi ukrajinským vojskom a silami proruských separatistov. Po rokoch nemecká kancelárka Angela Merkelová a po nej aj francúzsky prezident François Hollande priznali, že dohody považovali za poskytnutie času pre prípravu ukrajinských ozbrojených síl na vojnu. Rusko teda Západu pri chúlostivosti ukrajinského geopolitického a bezpečnostného problému veriť nemôže.

Na konci roku 2021 sa začalo v médiách i v politike veľa hovoriť o tom, že Rusko sústreďuje pri hraniciach s Ukrajinou zvýšené množstvo vojsk. Kremeľ správy o možnom útoku na Ukrajinu odmietal.

V poslednej dekáde februára 2022 došlo k rýchlej zmene situácie. 21. februára mal Putin prejav, v ktorom oznámil uznanie Doneckej ľudovej republiky a Luhanskej ľudovej republiky. Na druhý deň Rada federácie RF schválila použitie vojenskej sily v zahraničí. V ranných hodinách 24. februára Putin oznámil začatie špeciálnej vojenskej operácie s cieľom demilitarizácie a denacifikácie Ukrajiny. Operáciu zdôvodnil aj potrebou chrániť Rusko pred rozširovaním NATO a pomocou ruskojazyčnému obyvateľstvu na východnej Ukrajine.

O možných analytických pohľadoch na ukrajinskú vojnu

O vojne na Ukrajine, ktorá sa stala vojnou sui generis, existuje nadbytok protirečivých informácií, ako aj neprehľadných dezinformácií, ktoré jej poznanie i hodnotenie komplikujú. Výberovo, pracovne, bez nároku na komplexnosť, načrtneme tri možné základné analytické pohľady (súhrny pohľadov) na ňu.

Prvý pohľad má najsurovejší charakter. Ide v ňom o sledovanie proti sebe kruto bojujúcich ozbrojených síl Ukrajiny a RF, ktoré sa dotýka aj ich obyvateľstva. Mimoriadne tragické to je vzhľadom na ich spoločnú minulosť, ktorá mala aj protirečivé stránky. Nešťastní sú dnes mnohí ľudia, ktorí sú spojení (najmä rodinne, ale aj priateľsky či profesionálne a i.) a majú krutú dilemu, ako sa k vojne stavať a čo v nej robiť. Zvláštnu hrôzu vyvolávajú vzájomné obvinenia z ukrutností, ktoré môžu byť síce vojnovo-propagandisticky skreslené, ale ak aj len malá časť z nich je pravdou, je to desivé. V niektorých komentároch k nim sa objavuje aj nesmierna nenávisť, ktorá je kvôli rusofóbii väčšia na ukrajinskej strane.

Druhý pohľad je tiež surový, ale z iného aspektu, lebo je zištný. Týka sa štátov i ľudí, ktorí sú za pokračovanie tejto vojny. Ide im najmä o to, aby Rusko bolo potrestané a škodilo sa mu, lebo vojnu nesmie vyhrať. Koľko peňazí sa do vojny vložilo mimo jej dvoch hlavných účastníkov, najmä na Ukrajinu, je varovné. Ide pritom až na malé výnimky o prostriedky západných štátov z NATO a EÚ a niektorých ich spojencov. Pred príchodom Donalda Trumpa na čelo USA sa často uvádzalo, že ide o zástupnú vojnu medzi USA a RF, čo sa potom takmer úplne prestalo používať.

Treba však dodať, že niektoré kruhy v USA stále majú záujem pokračovať vo vojne a škodiť Rusku. Niektorí, najmä bývalí, generáli USA majú aj scestné úvahy o možnosti porazenia Ruska. Využitie vojny na zarábanie predajom zbraní USA Ukrajine svojimi výzvami k Európe však podporuje aj Trump.

Iracionálne je aj konanie štátov EÚ a Veľkej Británie, ktoré sú aktivisticky ochotné nakupovať pre Ukrajinu zbrane od USA a dodávať tam aj vlastné. Navyše cvičia ukrajinských vojakov, ktorých však pripravujú podľa vlastných predstáv, a nie vždy najlepšie. Osudovým problémom pre Západ je, že ak Rusko vo vojne neprehrá (žiaľ, aj o skutočnom víťazstve Ruska v nej, je ťažké hovoriť a lepšie bude zostať len pri strohom konštatovaní o možnom splnení cieľov špeciálnej vojenskej operácie), nastanú veľmi veľké problémy, ako pred verejnosťou zdôvodnia svoje niekoľkoročné konanie. Čím dlhšie vojna trvá, tým viac sa vojnoví štváči na čele s vodcami EÚ správajú podlejšie. Zdá sa, že sú odhodlaní v podpore vojny pokračovať, pokiaľ Ukrajinci budú mať ľudí, ktorí pôjdu hynúť na bojiská. Niekde sa pokúšajú vrátiť ukrajinských utečencov schopných vojenskej služby domov.

Tretí pohľad predstavujú štáty, ktoré nie sú zapojené do bojov, nedodávajú do nich zbrane ani ľudí a snažia sa prispieť k ukončeniu bojov. Ide nielen o neutrálne štáty, ktorých počet sa  posledných rokoch v Európe zmenšil, ale aj ďalšie štáty na celom svete, odmietajúce používať vojny ako prostriedok riešenia sporov. Ich hlas, žiaľ, je málo účinný. Poukazujú na ničivé následky pokračovania bojov, pričom väčšina z nich nepodporuje Zelenského interpretáciu vojny a jeho „žobranie“ na všetkých možných fórach a v štátoch po celom svete o peniaze a zbrane. Tieto štáty sa oprávnene obávajú, že pokračovanie vojny zhorší medzinárodnú bezpečnostnú situáciu, ale aj svetovú ekonomiku a odpúta pozornosť od iných problémov, ktoré je potrebné najmä na globálnom Juhu riešiť, niekedy aj akútne.

Stručne o vývoji návrhov na mier v ukrajinskej vojne

Prvé dni špeciálnej vojenskej operácie Zelenského režim napriek jeho prípravám na vojnu prekvapili a Rusi postúpili do hĺbky ukrajinského územia. Ich postup sa však zastavil, lebo operácia nebola dostatočne vojensky pripravená a nevychádzala z reálnych predpokladov jej vývoja. Začala aj masívna západná pomoc Kyjevu.

Krátko po začiatku špeciálnej vojenskej operácie sa objavili aj sily, ktoré chceli boje čo najskôr ukončiť. Začali rusko-ukrajinské rokovania 28. februára v Gomeli a 3. a 7. marca v Breste. Ruská strana na nich spočiatku predkladala ultimatívne požiadavky, ale neskôr sa začali hľadať spoločné riešenia. 

Nasledovali významné rokovania v Turecku. 10. marca sa na diplomatickom fóre v Antalayi stretli ministri zahraničných vecí RF Sergej Lavrov a Ukrajiny Dmytro Kuleba. Prvý návrh mierovej zmluvy bol predložený 17. marca, 29. marca začali rokovania medzi delegáciami oboch štátov a 15. apríla bol pripravený návrh Zmluvy o trvalej neutralite a bezpečnostných zárukách pre Ukrajinu.

Často sa uvádza, že po návšteve britského predsedu vlády Borisa Johnsona Kyjev odmietol prijať návrh. Johnson i iní predstavitelia Západu to nepripúšťajú. Avšak mnohí západní odborníci konštatujú, že Kyjev sa odmietnutím mieru dopustil osudovej chyby. Okrem toho najtragickejšieho, že to stálo mnoho životov a materiálne škody, nasledujúce ruské návrhy už boli voči Ukrajine menej výhodné.

V tomto roku sa situácia zmenila prinajmenšom v dvoch aspektoch. Po nástupe Trumpa do prezidentského úradu politická podpora i vojenská pomoc USA Kyjevu zoslabla. Navyše RF získala v bojoch iniciatívu a Ukrajina je v horšej vyjednávajúcej pozícii. Kyjev ako bojujúca strana má nárok na zohľadnenie svojich požiadaviek pri mierových rokovaniach, ale ako ich presadzovať za súčasnej situácie, je otázne. Zelenského pózy sú pochopiteľné, ale návrat do hraníc z roku 1991 je nereálny. Problémy sú však aj s tým, ako rokovať o hraniciach podľa súčasného stavu línie bojov.

Mierových iniciatív rôzneho druhu od viacerých štátov po stroskotaní rokovaní v Istanbule vzniklo možno aj viac ako desať a nebudeme sa nimi zaoberať. Ich analýza by bola veľmi zložitá, nehľadiac na to, že väčšinu z nich Kyjev odmietol a s niektorými nesúhlasila Moskva.

Jasné je jedno, že mier bude musieť byť spojený s ústupkami, ktoré sú však chúlostivé. Jeden z najväčších problémov predstavuje, že po viacerých surových porušeniach medzinárodného práva Západom, sa dnes na neho, žiaľ, ťažko odvolávať. Je to aj jeden z dôsledkov deformovaného pôsobenia tzv. medzinárodného poriadku podľa pravidiel (Západu).

28 mierových bodov Trumpa

Začneme „konšpiráciou“, že možno Trump pri predstavách o svojej historickej veľkosti a záľube v bombastických vyjadreniach chcel „zdvojnásobniť“ známych 14 Wilsonových bodov z januára 1918. Išlo o posolstvo nielen Kongresu USA, ale aj svetu, že tu je nová svetová veľmoc, ktorá bude rozhodovať o usporiadaní po vojne. Trump zrejme tiež cíti potrebu vysielať posolstvá do sveta, lebo jeho plán MAGA (Make America Great Again) sa akosi neplní. Najmä ČĽR sa nechce prispôsobiť Trumpovým požiadavkám, ale v žalúdku mu leží aj BRICS. Druhou stránkou Trumpovho ega je megalomanská snaha stať sa mierotvorcom, ktorá sa mu však tiež nedarí.

Na chaos, ktorý vládne vo svetovej bezpečnosti všeobecne a vo vojne na Ukrajine zvlášť, poukazuje, že za niekoľko dní sa plán „rozplynul“ a v pôvodnej podobe sa s ním nesúhlasilo nikde. Svoj hlas proti nemu pozdvihla aj čoraz menej dôležitá EÚ, ktorá sa však z nepochopiteľných dôvodov (ak neberieme do úvahy jej falošnú solidaritu a posadnutosť rusofóbiou) snaží nahradiť USA v podpore a pomoci Ukrajine. Maďarsko a Slovensko patrilo k tým málo štátom, ktoré návrh privítali.

Na prípade predsedu českej vlády v demisii Petra Fialu vidieť, v čom môže byť zakopaný pes. 26. novembra 2025 na zasadnutí vlády uviedol, že  celkové výdavky ČR na pomoc Ukrajine dosiahli 91,3 miliardy korún (3,7 miliardy eur). Odhad príjmov, ktoré ČR vďaka Ukrajine dostala, je podľa neho vyšší a celkovo ide o 104 miliárd korún (4,3 miliardy eur). Z nich je vraj 79 miliárd korún zo sociálneho a zdravotného poistenia a daňových odvodov, ktoré do českého rozpočtu vraj priniesli pracujúci Ukrajinci. Do príjmov započítal aj dary vojenského materiálu od spojencov vo výške 25 miliárd korún. Ide o divné čísla, lebo sú aj iné údaje a Fialovým rečiam, ktorého vláda nie je schopná preložiť ani návrh rozpočtu, sa neoddá veriť. Kto im však chce veriť, môže, ale príliš to pripomína zneužitie príkladu českej „šporovlivosti“ na tlak na novú vládu Andreja Babiša, ktorá chce pomoc Ukrajine znížiť. Alebo, že by ČR vedela na vojne na Ukrajine zarábať prefíkanejšie ako zbrojárske firmy USA?

No a čo si už pomyslieť o vyhlásení prezidenta Petra Pavla, že podporou Ukrajiny, podporujeme sami seba a systém, v ktorom chceme žiť?

Trumpových 28 mierových bodov treba vidieť v nekonzistentnej línii jeho vyjadrení, ktoré sa začali tým, že po nástupe do kresla prezidenta USA dosiahne koniec vojny na Ukrajine do 24 hodín. Viackrát to zopakoval, ale potom začal meniť svoje názory, pričom neraz si pri tom protirečil. Okrem toho, že menil dĺžku času, za ktorý dosiahne mier v ukrajinskej vojne, rôzne prejavoval nespokojnosť aj s ukrajinským a ruským vodcom a dával úlohy EÚ. Názory na mier na Ukrajine, ktoré Trump okrem „súhrnných“ návrhov prezentuje aj ad hoc, sú preto, žiaľ, nielen ťažko hodnotiteľné, ale aj do reality by sa ťažko zavádzali.

Zachádzať do detailov a rozoberať ich aj v tomto Trumpovom návrhu preto nemá veľký zmysel. Dnes je podľa niektorých zdrojov z neho už len 19 bodov, pričom o niektorých z nich sa ešte rokuje a môžu sa upraviť. Trump údajne nie je spokojný s tým, že Zelenskyj jeho návrh neprivítal a patrične sa mu zaň nepoďakoval.

Rusko sa k Trumpovým bodom oficiálne nevyjadrilo, komentoval to len hovorca prezidenta Dmitrij Peskov, ktorý povedal, že Moskva nič nedostala. V západných médiách hlavného prúdu je rozšírená informácia, že ide vlastne o ruský návrh, ktorý pripravili pri návšteve moskovského vyjednávača Kirilla Dmitrijeva, ktorý o ňom rokoval so svojím americkým náprotivkom Stevom Witkoffom pri návšteve Miami na konci októbra. Nuž, Trumpovi možno vyčítať kdečo, ale že by sa prepožičal k takejto hre, to je skutočne prehnané.

Rusko udržiava relatívnu konzistentnosť názorov na mier na Ukrajine, pričom zdôrazňuje úsilie o naplnenie cieľov špeciálnej vojenskej operácie. Moskve z pragmatických dôvodov vyhovuje ústretovosť voči Washingtonu a víta jeho návrhy, ktoré prihliadajú aj na ruské požiadavky. Majú celkom iný charakter ako reakcie NATO a EÚ.

Hoci Trump vystupuje veľmi suverénne až namyslene, sú zdroje, ktoré poukazujú na to, že je ovplyvnený situačne ľuďmi zo svojho okolia, ako aj politikmi, s ktorými sa stretáva a rokuje. Svoje mierové návrhy robí do určitej miery aj s ohľadom na (pomstychtivé) dokazovanie zlej politiky demokratov. Avšak ani všetci republikáni nie sú jednotní vo vzťahu k pomoci Ukrajine a navrhujú odlišné kroky, ktoré nie sú v súlade s líniou Trumpa. Najkontroverznejšia zo všetkého je predstava Trumpa o tom, že zbrane USA budú nakupovať štáty EÚ (NATO) a dodávať ich na Ukrajinu. A k profilu veľkého mierotvorcu dodávanie zbraní do konfliktu, hoci je pokrytecky nepriame, vôbec nijako nepatrí.

Zelenskyj v krutom zovretí

Z objektívneho hľadiska Ukrajina nemá šance byť pri mierových rokovaniach v rovnocennej pozícii s Ruskom, ktoré si je toho vedomé. Nie je to dobré, ale je to tak. Potenciál Ukrajiny sa demograficky, ekonomicky i vojensky vo vojne vyčerpal viac ako v Rusku. Z hľadiska „vyššieho mravného princípu“ môže byť preto Kyjev podporovaný „spojencami“. Žiaľ, motívy Veľkej Británie, EÚ a jej členských štátov sú do veľkej miery falošné.

Vedenie Ukrajiny i jej vojenské operácie sú aj chaotickejšie ako ruské. Pri všetkej úcte k nesmierne ťažkej pozícii Zelenského nejde o typ vojnového vodcu, ktorý úlohu ako herec presvedčivo hrá. Zmätok na Ukrajine je zapríčinený aj tým, že tam pôsobí veľa zahraničných poradcov, ktorí jej len málo rozumejú. Tu vzniká opäť začarovaný kruh. Zelenskyj stále nepovažuje vojenskú pomoc Západu za dostatočnú. Západ však od neho žiada výsledky, úspechy. Politická podpora sa vyjadruje najmä gestami a vojenská pomoc sa odlišuje od toho, čo jednotlivé štáty avizujú a nie je ani najnovšia, ani najkvalitnejšia. Obrovské financie, ktoré prúdia na Ukrajinu, sa stávajú zdrojom korupcie v štáte i ozbrojených silách. Nechýbajú ani podozrenia z toho, že ukrajinský organizovaný zločin s časťou vojenskej pomoci obchoduje. Neštandardné je aj to, že Kyjev odmieta audit prostriedkov, ktoré dostal.

Zelenskyj je čím ďalej tým viac v nezávideniahodnej situácii. Ukrajine už chýbajú ľudské zdroje a spôsob mobilizácie je problematický. Ozbrojené sily vykonávajú rozkazy Zelenského, ktoré často vedú len k zvýšeným stratám. Jeho autorita i podpora doma klesajú. Čoraz viac sa zameriava na snahu spôsobiť Rusku škody bez ohľadu na to, že to stojí veľa obetí i prostriedkov a že odveta Ruska je pre Ukrajinu ničivá. Náznaky nespokojnosti so Zelenským sú vo Washingtone a viacero západných štátov je z podpory Kyjeva unavených.  

Do mimoriadnych ťažkostí dostala Zelenského najnovšia korupčná kauza v energetike známa ako Midas, ktorá má už viac „obetí“. 28. novembra rezignoval šéf prezidentskej kancelárie Andrij Jermak, šedá eminencia režimu. Stalo sa tak po prehliadkach v jeho úrade, deň predtým ako mal ísť na rokovania do Washingtonu Ide o najväčšiu zmenu v ukrajinskej mocenskej štruktúre, ktorá je svojím dopadom vážnejšia, ako boli odvolania ministrov a výmeny predsedov vlád či odvolanie hlavného veliteľa Ozbrojených síl Ukrajiny generála Valerija Zalužného. Jermak vyhlásil, že pôjde na front.

Na zamyslenie je, že Zelenskyj svojho času vyhlásil, že s Jermakom prišli spolu k moci a ak odíde Jermak, odíde aj on. Zelenskyj túto „obeť“ prijal, ale on musí zostať. A iste budú nasledovať ďalšie odvolania, lebo kauza je alarmujúca. Predstavitelia EÚ uviedli, že napriek korupčnej kauze budú Kyjev stále podporovať.

O Zelenskom ako jedinom čestnom a čistom ukrajinskom vodcovi sa už dávno pochybuje. A ako v podobných prípadoch v dejinách, je pri moci udržiavaný najmä zvonku (špekuluje sa o Veľkej Británii), ale podporujú ho aj niektoré domáce sily, ktoré sa boja, že koniec jeho vlády bude aj ich koncom. K Zelenského požiadavkám na 28 Trumpových bodov patrilo aj doplnenie beztrestnosti pre ukrajinské vedenie.

Záver

Ospravedlňujeme sa čitateľom za dĺžku textu i opakovanie niektorých známych vecí. Pri nejasnostiach ukrajinskej vojny možno ukázať, ako sa jednotlivými stranami interpretuje, čo sú podľa nich „červené čiary“.  V súvislosti so súčasným stavom sme považovali za vhodné uviesť niektoré reálie. Nezabudnime, že napriek všetkému. čo odlišuje Ukrajinu a Rusko a ďalšie zainteresované strany, ide o vojnu kapitalistických štátov a mier bude podmienený aj silou a záujmami zmluvných strán. A Ukrajina ani EÚ nie sú z tých najsilnejších.

Hlavný politicko-mediálny prúd na Západe z Ukrajiny urobil legendu. Je to vraj štát, ktorý má byť členom EÚ i NATO, lebo je slobodný a demokratický. Má byť vo sfére Západu bez ruského vplyvu. Táto legenda sa však stala krvavou a stála už veľa životov. Čím viac sa na Ukrajine bojuje, tým viac sa jej situácia zhoršuje a dosiahnuť väčšie úspechy ani s pomocou EÚ a Veľkej Británie a pri vlažnej podpore USA, už nemôže.

Zopakujeme, že akýkoľvek mier je, najmä po dlhých bojoch vždy lepší, ako pokračovanie v nich. Zastavenie bojov je predpokladom rokovaní o mieri. Vojna na Ukrajine bude mať aj po mieri priveľa následkov a obnova bude tiež bolestivá. Ale o tom je zatiaľ zbytočné hovoriť, lebo treba čo najskôr skončiť s bojmi a začať rokovať. Každý deň pokračovania bojov bude, žiaľ, len ďalším zakrvavením ukrajinskej legendy.

František Škvrnda

(Nové slovo) 

Ilustrační foto, Human Right Watch