Branislav Fábry: Vyvlastnenie ruských aktív ako dilema pre Európsku úniu

V nasledujúcom texte sa budem venovať týmto témam:

Devízové rezervy a budúcnosť eura
Ochrana vlastníctva v Európe a vo svete
Európske investície v ohrození?

Devízové rezervy a budúcnosť eura

Jednou z hlavných motivácií pri vzniku spoločnej meny euro bola snaha vytvoriť európsku menu ako globálnu rezervnú menu, ktorá by mohla konkurovať dominantnému americkému doláru (USD). Dolár si svoju dominanciu udržuje už od polovice 20. storočia, hoci niekoľkokrát utrpel istý pokles dôvery – v roku 1991 jeho podiel na globálnych devízových rezervách klesol až na 46 %. V 90. rokoch 20. storočia však investície do aktív v USD opäť narástli a dolár posilnil svoje miesto ako rezervná mena s dominantným podielom na globálnom trhu. V poslednom desaťročí však opäť prišlo k poklesu jeho podielu, a to až na asi 58 %. Euro konkurovať doláru reálne nedokázalo, aj tak však zaznamenalo určité úspechy a na začiatku 20. storočia sa skutočne stalo druhou rezervnou menou sveta. V súčasnosti sa približne pätina svetových devízových rezerv nachádza práve v tejto mene. Na konci roku 2024 išlo o aktíva v hodnote 2,27 bilióna z globálnych rezerv v hodnote asi 12,36 bilióna USD. Určitú menšiu úlohu zohrávajú aj tradičné meny ako japonský jen alebo britská libra, čaká sa však na nástup čínskeho jüanu, ktorého podiel na globálnych devízových rezervách vôbec nezodpovedá veľkosti čínskej ekonomiky. Jedným z impulzov môže byť vytvorenie tzv. digitálneho jüanu. Postupne však narastá aj úloha ďalších aktív – veľmi populárne sa opäť stalo zlato a popri historicky dominantných západných držiteľoch rastie v posledných rokoch i podiel Číny a Ruska na zlatých rezervách – ide pritom aj o dvoch najväčších producentov zlata na svete. 

Pokiaľ ide o vlastníkov devízových rezerv, jednoznačne najväčšie rezervy má Čína s 3,6 bilióna USD a druhé je Japonsko s 1,3 bilióna USD. Obe tieto krajiny, ale aj ďalší významní držitelia aktív (India, Saudská Arábia, Taiwan, atď.) sa dlhodobo zameriavali hlavne na nadobúdanie dolárových aktív. Naopak, Rusko, ktoré malo pred vojnou na Ukrajine štvrté najväčšie devízové rezervy sveta, sa od nich líšilo tým, že zhromažďovalo najmä aktíva v eurách. Koncom roku 2021 malo trikrát viac devízových rezerv v euro než v USD. Uvedeným prístupom sa Rusko líšilo aj od iných európskych štátov, ako napr. finančne významné Švajčiarsko, ktoré má stále približne rovnaké množstvo devízových rezerv v USD i v euro. Pre EÚ a zvlášť pre stabilitu eurozóny je pritom veľmi dôležité, aby boli aktíva v eurách naďalej atraktívne. Pri rastúcom záujme o drahé kovy či o alternatívne meny sa pritom dá očakávať pokles významu európskej meny. Postup proti ruským aktívam v eurách môže tieto negatívne trendy urýchliť. Celkovo si treba priznať, že EÚ už nie je tou hospodárskou mocnosťou, akou bola v 20. storočí, jej HDP tvorí len 15 % globálneho HDP, verejný dlh je extrémne vysoký a v mnohých sektoroch vidieť proces deindustrializácie. A prípadný ďalší pokles dôvery v euro by tak prehĺbil už dnes ťažko riešiteľné problémy.

Ochrana vlastníctva v Európe a vo svete

Dilema EÚ sa pri otázke vyvlastňovania ruských aktív objavuje i preto, lebo doteraz patrila k silným zástancom ochrany vlastníctva. EÚ sa k tomu hlási i vo svojich základných dokumentoch. V čl. 17 ods. 1 Charty základných práv EÚ sa uvádza: „Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku, s výnimkou verejného záujmu, v prípadoch a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon, pričom musí byť včas vyplatená spravodlivá náhrada.“ EÚ patrí aj k podporovateľom medzinárodnej ochrany vlastníctva a investícií – stačí si spomenúť na snahu pretlačiť nepopulárnu dohodu TTIP. Napriek neúspechu danej dohody však EÚ podpísala zmluvy o ochrane investícií s mnohými krajinami, ako aj regionálnymi združeniami (pozri tu). Pokiaľ ide o Rusko, to má tiež s veľkou väčšinou členských štátov EÚ uzavreté bilaterálne zmluvy o ochrane investícií. Takáto zmluva existuje aj medzi RF a SR (48/1997 Z. z.) a v čl. 5 sa uvádza, že investície „nebudú podrobované vyvlastneniu, znárodneniu…“ A v prípade, že k vyvlastneniu predsa príde, tak „náhrada musí zodpovedať trhovej hodnote vyvlastnenej investície...“ V čl. 8 sa zasa spomína riešenie investičných sporov v podobe rozhodcovského nálezu, ktorý bude konečný a záväzný. Štáty, ktoré zmrazili ruské aktíva, pritom nie sú v priamom ozbrojenom konflikte s Ruskom a zmluvy o ochrane investícií vôbec nevypovedali.

Podporovatelia vyvlastnenia ruských aktív v štátoch EÚ sa preto snažia odvolávať na „zákonné opatrenia“ kvôli porušeniu medzinárodného práva zo strany RF. Faktom je, že Rusko spáchalo na Ukrajine agresiu, avšak EÚ doteraz vyvlastňovanie agresorov nepresadzovala, napr. ani pri agresii USA v Iraku, tejto prakatastrofe 21. storočia. Voči RF sa EÚ takisto nemôže opierať ani o záväznú rezolúciu BR OSN. Pri vyvlastnení by tak išlo o jednostranný krok, ktorý by sa pravdepodobne stal predmetom medzinárodnej arbitráže. Práve preto hľadajú európski politici spôsob vyvlastnenia, ktorý by sa dal v rámci ochrany vlastníctva aspoň trochu zdôvodniť. Uvedomujú si, že ani vyvlastnenie úrokov z ruských aktív nebolo legálne, avšak vyvlastnenie istiny by bol obrovský signál, že EÚ začala ochranu vlastníctva spájať s politikou. A to by určite odstrašilo mnohých investorov, najmä z Blízkeho Východu a Ázie. Určitá neistota EÚ bola zjavná už v roku 2022, keď Komisia vydala oznámenie pre členské štáty týkajúce sa priamych zahraničných investícií z Ruska a Bieloruska s ohľadom na vojenskú agresiu voči Ukrajine (2022/C 151 I/01). V súčasnosti vznikajú rôzne konštrukcie, podľa ktorých nemajú byť ruské aktíva vyvlastnené, ale majú slúžiť len ako garancia pre ukrajinské úvery. Uvedené pokusy o nejakú menej nápadnú formu vyvlastnenia sú však tiež riskantné, pretože podobné praktiky vyvolajú podozrenia najmä v Ázii a na Blízkom Východe. Zvlášť, keď EÚ sama uznáva i zákaz „nepriameho vyvlastnenia“ a európske firmy sa ho dožadujú práve v týchto regiónoch.

Celkovo, systém arbitráží na ochranu investícií vytvorili práve západné štáty, a to po národnooslobodzovacích vojnách v polovici 20. storočia. Vtedy totiž stratili priamu kontrolu nad väčšinou rozvojových krajín, ich záujmy ale pretrvali a ďalej sa usilovali o nepriamu hospodársku nadvládu nad Afrikou, Áziou či Južnou Amerikou. V rámci neokoloniálnych procesov tak USA a európske štáty vytvorili systém riešenia sporov medzi štátom a investorom (ISDS). Tento systém pomáhali kreovať aj Západom ovládané medzinárodné organizácie, najmä Svetová banka, ktorá v roku 1964 vytvorila International Centre for Settlement of Investment Disputes (ICSID). Neskôr sa z toho základu vyvinul celý systém arbitrážnych súdov pre vzťahy investorov s chudobnejšími krajinami, ktoré sa neokoloniálnym praktikám nevedeli brániť. Vďaka „ochrane investícií“ tak aj po skončení koloniálnej nadvlády naďalej pôsobili vykorisťovatelia zo Západu. Samozrejme, už sa neodvolávali na autoritu materskej krajiny, ale na garancie svojho vlastníctva, zabezpečené systémom ochrany investícií. A v prípade, ak sa vlády krajín tzv. tretieho sveta proti koncernom postavili a snažili sa chrániť záujmy vlastných občanov, začali veľké spoločnosti presadzovať svoje záujmy prostredníctvom investičných žalôb voči daným štátom. Po vyvlastnení ruských aktív by sa však celý tento systém mohol obrátiť práve voči EÚ, pretože ak by neochránil ruské vlastníctvo, veľmi by sa zdiskreditoval najmä v očiach globálneho Juhu.

Európsky majetok v ohrození?

Veľmi často sa hovorí, že na začiatku každého veľkého majetku býva zločin. Je pritom známym faktom, že mnohé európske banky a spoločnosti založili svoje bohatstvo na financovaní korzárov, obchodníkov s ópiom, s otrokmi, rabovaní kolónií, atď. Neokoloniálne zločiny však pokračujú aj v 21. storočí. Ak teda niekto navrhuje vyvlastňovanie ako nástroj pre nápravu krívd v medzinárodných vzťahoch, mal by svoje zámery doviesť do dôsledkov. Po vyvlastnení ruského majetku kvôli porušovaniu medzinárodného práva by mali nasledovať recipročné kroky voči európskemu majetku. Primárne by sa v ohrození ocitol európsky majetok, ktorý sa nachádza v Rusku. Rusi by pri vyvlastnení ruského majetku mohli ako na dôvod poukazovať aj na obrovské množstvo agresií západných štátov v tretích krajinách. Podľa databázy ORBIS ešte apríli 2022 pôsobilo v RF celkovo 2 405 dcérskych spoločností vlastnených 1 404 spoločnosťami z EÚ a G7 a len malá časť z nich opustila RF. Niektoré spoločnosti odísť nechceli, niektoré sektory boli zasa zo sankcií EÚ vyňaté, v niektorých prípadoch bránili odchodu legislatívne prekážky, niektoré spoločnosti nenašli kupujúceho pre dcérsku spoločnosť, ktorý by zaplatil požadovanú sumu, atď. Špirála vyvlastňovania by mohla ohroziť práve tieto európske spoločnosti.

Vyvlastnenie ruského majetku v EÚ by sa však Európanom mohlo vypomstiť nielen v samotnom Rusku, ale napr. aj v Afrike. V prvej desiatke zahraničných investorov v Afrike sa totiž ocitajú štyri štáty EÚ a priame zahraničné investície z Európy presahujú investície z Číny, Indie alebo USA. Európske štáty pritom nesú veľkú historickú zodpovednosť za rabovanie kontinentu a genocídy, na ktoré Afričania dodnes nezabudli. Navyše, Európania ešte v roku 2011 spáchali agresiu v Líbyi, pri ktorej porušili mandát OSN a konali v rozpore s medzinárodným právom. A ak teda začne EÚ vyvlastňovať Rusko kvôli porušovaniu medzinárodného práva, môže sa stať, že k podobnému kroku voči európskemu majetku pristúpia aj niektoré africké štáty. A ako dôvod uvedú nejakú zo západných agresií. Štáty EÚ či európske firmy majú pritom významné majetky aj v ďalších regiónoch sveta, napr. v Latinskej Amerike, kde 15 % priamych zahraničných investícií pochádza z EÚ. Aj v tomto regióne nesie Európa obrovskú historickú zodpovednosť, nehovoriac o tom, že Latinská Amerika dlhodobo patrí aj k najsilnejším odporcom agresií NATO v 21. storočí. A napr. Nemecko je v súčasnosti viacerými štátmi regiónu považované aj za spolupáchateľa genocídy v Gaze – Nikaragua ho za to žalovala v Haagu. Nie je teda vôbec nemožné, aby tamojšie vlády na základe „ruského precedensu“ vyvlastnili európsky majetok.

Na záver možno iba konštatovať, že vyvlastnenie majetku rôznych agresorov by nemusela byť zlou správou pre „spravodlivejší svet“. Základnou podmienkou by však bolo, aby sa neuskutočňovalo zo strany bohatších štátov voči tým chudobnejším. Predovšetkým však treba aplikovať rovnaký meter.

Branislav Fábry

Nové slovo

Ilustrační koláž, loupež v Louvru