Branislav Fábry: Ukrajina 2014 a premrhaná šanca na mier

V nasledujúcom texte sa budem venovať týmto témam:

Asociačná dohoda s EÚ a revolúcia na Majdane
Dohoda s prezidentom Janukovyčom
Nezmyselné porušenie výhodnej dohody
Zlyhanie európskych politikov

Asociačná dohoda s EÚ a revolúcia na Majdane

Ukrajina sa prakticky po celé 21. storočie ocitala medzi ruskou a západnou sférou vplyvu. Pozícia Ukrajiny medzi oboma entitami bola značne nestabilná. Udržanie rovnováhy predstavovalo veľkú výzvu a túto neľahkú úlohu zdedil aj Viktor Janukovyč. Prezident sa na jednej strane usiloval o uzavretie asociačnej dohody s EÚ a hneď pri prvom rokovaní 1. marca 2010 to vyjadril jasne: „Európska integrácia je jednou z našich hlavných úloh.“ Súčasne však nechcel prerušiť ekonomické vzťahy ani s Ruskom, v tom čase hlavným obchodným partnerom Kyjeva. V priebehu svojho mandátu sa však ocitol v pozícii, keď nemohol tieto dve politiky zladiť. Tlak zo Západu postupne zosilnel a napr. aj slovenský minister zahraničných vecí Miroslav Lajčák povedal: „… Ukrajina je štát, ktorý sa musí rozhodnúť, do ktorého priestoru bude patriť. Buď podpíše asociačnú dohodu a dohodu o voľnom obchode s EÚ a otvorí sa jej tak európsky trh a nám ukrajinský…“ Hoci Viktor Janukovyč urobil viaceré ústupky voči EÚ, i tak sa objavovali nové problémy. Napr. v decembri 2012 Rada ministrov zahraničných vecí EÚ sformulovala jedenásť nových politických podmienok, ktoré Kyjev musel splniť, aby sa asociačná dohoda mohla podpísať v novembri 2013. Najzávažnejšou komplikáciou bolo oslabenie obchodných vzťahov s Ruskom. V očakávaní podpisu dohody EÚ a Ukrajiny sa Moskva rozhodla chrániť svoj trh a preskúmať režim voľného obchodu s Ukrajinou, ktorý fungoval v rámci SNŠ. Od augusta 2013 tak začala zavádzať protiopatrenia, ktoré obmedzili vývoz mnohých ukrajinských tovarov do RF. Po zvážení daných dopadov preto prezident Janukovyč na summite Východného partnerstva vo Vilniuse koncom novembra 2013 asociačnú dohodu nepodpísal.

V Kyjeve sa v reakcii na tento vývoj začali protesty na Majdane, niekedy označované aj ako Euromajdan. Ich priebeh je pomerne dobre známy: zhromaždenia boli masívne a zúčastňovali sa na nich statisíce Ukrajincov, od prozápadných študentov až po banderovských nacionalistov. Demonštranti mali veľmi dobrú logistiku a zriadili i veľké stanové mesto v centre Kyjeva. Mali aj priamu podporu zo Západu a na protestoch na Majdane v Kyjeve sa objavilo i viacero západných politikov, napr. nemecký minister zahraničia Guido Westerwelle, vysoká predstaviteľka EÚ pre zahraničnú politiku Catherine Ashtonová či známy americký senátor John McCain. Agresivita postupne gradovala na oboch stranách sporu: prišlo k použitiu násilia zo strany štátu a naopak, demonštranti násilným spôsobom obsadzovali vládne budovy v Kyjeve. Veľkou témou boli aj ostreľovači neznámeho pôvodu, ktorí spôsobili viaceré úmrtia na strane demonštrantov i polície, a tým prispeli k eskalácii napätia v Kyjeve. O ich úlohe koluje mnoho dohadov a téma sa stala i predmetom politických diskusií – zaujímavý je napr. rozhovor vysokej predstaviteľky EÚ pre zahraničnú politiku a estónskeho ministra zahraničia. Demonštranti v Kyjeve postupne nadobudli prevahu a začali sa k nim pridávať aj viacerí predstavitelia štátnej moci. Viktor Janukovyč sa pôvodne pokúsil reagovať zostrenou legislatívou, ale postupne ho opustili mnohí oportunistickí poslanci v Najvyššej rade. Koncom januára 2014 padla vláda premiéra Mykolu Azarova, ktorý bol spojencom Viktora Janukovyča.

Dohoda s prezidentom Janukovyčom

Na tomto mieste nebudem hodnotiť demonštrácie na Majdane ako také, avšak 21. februára 2014 sa objavila príležitosť, ako celú krízu na Ukrajine ukončiť. Do rokovaní o ukončení celej krízy sa zapojili viacerí západní politici, ktorí vyzývali prezidenta Viktora Janukovyča k ústupkom. Po rokovaní s nimi tak nakoniec prezident uzavrel 21. februára 2014 dohodu o urovnaní krízy na Ukrajine a tú podpísali i tzv. lídri Majdanu. Dohoda pripravila podmienky na presun moci od prezidenta v prospech opozície a obsahovala šesť bodov:

1. Do 48 hodín od podpísania dohody mala byť prijatá a vyhlásená predošlá verzia Ústavy Ukrajiny, ktorá platila ešte v roku 2004. Následne sa do 10 dní mala vytvoriť „vláda národnej jednoty“. Toto ustanovenie dohody výrazne obmedzovalo právomoci prezidenta, pretože tie sa po roku 2004 rozšírili. Pre lídrov opozície by bola výhodná aj „vláda národnej jednoty“, pretože v priebehu februára už získali aj podporu väčšiny poslancov parlamentu. Participácia niekoľkých predstaviteľov východnej Ukrajiny však mohla viesť aspoň k zdaniu „národnej jednoty“. 
2. Okamžite sa mal začať proces reformy ústavy, ktorá by celkovo zmenila právomoci prezidenta, vlády a parlamentu a ktorá by sa skončila najneskôr do septembra 2014. Išlo by zrejme o reformu, ktorá by ešte výraznejšie oslabila právomoci prezidenta a posilnila ostatné zložky moci.
3. Po tejto zásadnej zmene ústavy by okamžite nasledovali predčasné voľby prezidenta, najneskôr do konca roku 2014. Súčasťou prípravy na voľby by boli aj nové volebné predpisy, nové zloženie Ústrednej volebnej komisie v súlade s pravidlami OBSE a Benátskej komisie. Tieto inštitúcie by tak pri príprave volieb plnili tiež dôležitú úlohu. 
4. Vyšetrovanie nedávnych násilných činov sa malo vykonávať pod dohľadom vlády, opozície i Rady Európy. Účasť orgánov Rady Európy pritom mohla zohrať dôležitú úlohu najmä pri sporoch o hodnotenie podielu zodpovednosti za násilnosti medzi vládou a opozíciou. Vzhľadom na predošlé pôsobenie orgánov Rady Európy je pritom zrejmé, že daná inštitúcia by nebola naklonená prezidentovi Janukovyčovi.
5. Štátna moc sa zaviazala, že nevyhlási výnimočný stav a že sa prijme nový zákon o oslobodení od zodpovednosti za predošlý násilný vývoj v krajine. Obe strany sa tiež zaviazali k normalizácii pomerov uvoľnením verejných budov a odblokovaním ulíc či námestí. Nelegálne zbrane mali byť odovzdané, obe strany sa mali zdržať nových aktov konfrontácie, pričom vláda mala využívať orgány presadzovania práva iba na ochranu vládnych budov.
6. Ministri zahraničných vecí Francúzska, Nemecka, Poľska a osobitný zástupca prezidenta RF vyzvali na okamžité ukončenie všetkých foriem násilia a konfrontácie.

Dohodu nakoniec podpísali prezident Viktor Janukovyč a traja politici, ktorí sa stali lídrami protestov na Majdane (Vitalij Kličko, Arsenij Jaceňuk, Oleh Ťahnybok). Pod dokument sa ale podpísali aj nemecký minister zahraničia Frank-Walter Steinmeier, poľský minister zahraničia Radoslaw Sikorski a predstaviteľ francúzskeho ministerstva zahraničia Eric Fournier.

Nezmyselné porušenie výhodnej dohody

Žiaľ, ešte v noci z 21. na 22. februára 2014 prišlo k udalostiam, ktoré plnenie dohody o urovnaní krízy znemožnili. Demonštranti obsadili vládne budovy v Kyjeve, vrátane prezidentského paláca a prezident Viktor Janukovyč ušiel z mesta. Najvážnejšie však bolo to, čo 22. februára urobila Najvyššia rada, ktorá „odvolala“ prezidenta v rozpore s ukrajinskou ústavou. Ukrajinská ústava pritom v čl. 111 jasne definuje, akým spôsobom možno prezidenta odvolať. Platí, že parlament môže kvôli taxatívne stanoveným dôvodom vytvoriť dočasnú vyšetrovaciu komisiu, ktorá bude skúmať konanie prezidenta. Súčasťou tejto komisie je aj špeciálny prokurátor, aj špeciálni vyšetrovatelia. Táto komisia preskúma podozrenia voči prezidentovi a následne predloží svoje závery parlamentu. Parlament potom môže dvojtretinovou väčšinou obžalovať prezidenta. Súlad procesu proti prezidentovi s ústavou schváli Ústavný súd Ukrajiny a trestnosť konania prezidenta skonštatuje Najvyšší súd Ukrajiny. Až následne môže parlament trojštvrtinovou väčšinou všetkých členov odvolať prezidenta. Trojštvrtinovú väčšinu, t. j. 338 zo 450 poslancov, však pri „odvolaní“ prezidenta poslanci nemali. Pri „odvolávaní“ prezidenta ich hlasovalo za len 328. Takže parlament nielen že nedodržal ústavný postup, ale ani ústavné kvórum pre odvolanie prezidenta.

O dohode z 21. februára 2014 pritom možno zjednodušene napísať, že bola výhodná práve pre predstaviteľov Majdanu. Vytvárala totiž podmienky pre presun moci do ich rúk, hoci súčasne poskytovala akúsi ústupovú cestu prezidentovi Janukovyčovi. Viktor Janukovyč pritom už v čase podpisu dohody nebol schopný zvíťaziť v prezidentských voľbách. Mnohí z jeho pôvodných podporovateľov boli sklamaní z jeho oligarchickej politiky, iní ho zasa kvôli postupu počas revolúcie na Majdane považovali za „slabocha“. Ak by teda kandidoval v predčasných prezidentských voľbách 2014, určite by ich prehral. Proruské regióny východnej Ukrajiny pritom nemali v rezerve žiadneho iného dostatočne silného kandidáta, a tak by takmer určite zvíťazil kandidát zo západnej Ukrajiny. Taktiež platí, že Viktor Janukovyč v čase podpisu dohody nemal ani dostatok možností, aby zmaril presun moci násilnou cestou. Na rozdiel od obdobia na začiatku protestov na Majdane už nedisponoval parlamentnou väčšinou, ani spoľahlivou vládou a nemal ani lojalitu značnej časti ozbrojených síl, kde mnohí činitelia sympatizovali s Majdanom. Napriek tomu by však jeho zotrvanie vo funkcii prezidenta aspoň niekoľko mesiacov po februári 2014 upokojilo situáciu a umožnilo kontinuitu. Obyvatelia Krymu i Donbasu by totiž stále mali na čele štátu osobu, ktorú v roku 2010 zvolili najmä oni. Proti štátnej moci aspoň formálne vedenej  prezidentom Janukovyčom by nepovstali a pri dodržaní dohody z 21. februára 2014 by ani Rusko dané územia neanektovalo.

Je zrejmé, že okrem niekoľkých malých ústupkov mohli mať predstavitelia Majdanu na konci roku 2014 všetko… Otázkou je, prečo si zvolili iný postup a deň po dohode o ukončení krízy protiústavne zvrhli prezidenta. Ani to im však nestačilo a hneď na to v parlamente zrušili i zákon o regionálnych jazykoch. Zastupujúci prezident síce túto zmenu nakoniec nepodpísal, ale až potom, keď uvidel reakciu na východe Ukrajiny. Nová moc však ďalej pokračovala vo „víťaznom ťažení“ a k personálnym zmenám siahla aj na Ústavnom súde Ukrajiny. Podobne miesto „vlády národnej jednoty“ vytvorila vládu Arsenija Jacenjuka s účasťou rôznych nacionalistov. Ten sa ani nepokúsil získať aspoň akú-takú akceptáciu na východe krajiny tým, že by kooptoval niekoľkých reprezentantov ruskojazyčných oblastí s odlišnými postojmi. Avšak práve tým, že si nová moc zvolila cestu konfrontácie, urýchlila aj udalosti na Kryme a v Donbase a tiež zapojenie Ruska. Predstavitelia Majdanu pravdepodobne čakali, že sa zopakuje situácia z obdobia tzv. oranžovej revolúcie 2004-2005, keď predstavitelia východnej Ukrajiny po masových protestoch prozápadných skupín v Kyjeve bezvýhradne ustúpili. Tentokrát však prišlo k ešte vážnejším porušeniam ústavy a na východe Ukrajiny sa mnohí začali pýtať, prečo majú ukrajinskú ústavu rešpektovať práve oni, keď ju lídri Majdanu v otázke odvolávania prezidenta otvorene obišli. A na Kryme či v Donbase sa tiež pýtali, prečo majú ukrajinskú ústavu rešpektovať i pri otázke územnej celistvosti. K akým následkom to všetko viedlo, je veľmi dobre známe…

Zlyhanie európskych politikov

Za zmienku určite stojí aj úloha politikov z EÚ, ktorí mohli na Ukrajine zohrať veľmi pozitívnu úlohu pri riešení krízy, nakoniec sa však nedokázali za svoje garancie pokojného presunu moci postaviť. EÚ pritom v roku 2014 disponovala silným nástrojom, ktorým bola otázka integrácie do EÚ. Tá bola na Ukrajine trvalo populárna, na rozdiel od problematiky vstupu do NATO. Keby politici EÚ určili dodržiavanie dohody z 21. februára 2014 za podmienku pre budúci vstup Ukrajiny do EÚ a komunikovali to aj poslancom Najvyššej rady, tí by si nedovolili hneď v nasledujúci deň protiústavne „odvolať“ prezidenta. EÚ ani jej veľké štáty však nedokázali čo i len protestovať proti porušeniu záväzkov z 21. februára 2014, ktoré oni sami podpisovali. A mlčali aj keď Victoria Nulandová, predstaviteľka USA počas ukrajinskej krízy, vyslovila povestnú vetu: „Fuck the EU!“ Nová ukrajinská moc z toho usúdila, že dodržiavať treba záväzky voči USA, zatiaľ čo európski spojenci znesú akékoľvek poníženie. Tento prístup sa prejavil aj pri tzv. Minských dohodách v nasledujúcich rokoch. Aj na ich uzavretí participovali Berlín a Paríž, lenže ich schopnosť ovplyvňovať konanie ukrajinskej moci bola minimálna. Samozrejme, Angela Merkelová neskôr pripustila, že účelom Minských dohôd bolo poskytnúť Kyjevu čas na dozbrojenie, ale tým iba opäť demonštrovala, že Nemecko ani Francúzsko nevedia garantovať to, čo podpísali. Aj to bol jeden z dôvodov poklesu európskej dôveryhodnosti vo svete.

Pritom pokojný prechod moci na základe dohody z 21. februára 2014 a v súlade s ukrajinskou ústavou by bol býval najlepším riešením nielen pre Ukrajinu, ale aj pre EÚ. V prípade jej dodržania by na Ukrajine prišlo k prozápadnej zmene a aj Krym a Donbas by zostali v hraniciach ukrajinského štátu. Vzťahy s Kyjevom by boli pre EÚ podstatne výhodnejšie a Brusel by dokázal aj viac ovplyvňovať udalosti na Ukrajine – minimálne by sa nedostal do vleku USA. Ukrajina by sa nestala ani „čiernou dierou“ pre výdavky EÚ, i keď je možné, že mnohým vedúcim politikom EÚ vyhovuje, že veľké európske peniaze sa ako podpora netransparentne prerozdeľujú v Kyjeve. A mnohým tiež vyhovuje, že zdroje potrebné pre budúcnosť technologicky zaostávajúcej Európy sa míňajú v obchode so zbraňami, teda v sektore, ktorý podľa SIPRI nesie zodpovednosť za 40 % korupcie vo svetovom obchode. Vojna na Ukrajine sa tiež stala dôvodom k nevídaným zásahom do slobody a ľudských práv v EÚ, ktoré by boli na konci 20. storočia nemysliteľné. A hoci aj z tohto faktu sa niektorí politici a novinári tešia, pre EÚ, jej obyvateľov a celkovú budúcnosť európskej integrácie to nie je dobrá správa.  

Branislav Fábry

(Nové slovo)