S pravdou je to rovnaké ako s klamstvom : spočiatku ľudia poznajú a hovoria pravdu, ale neskôr začnú klamať. Spočiatku ľudia  hovoria klamstvo , no neskôr začnú hovoriť pravdu. Čas môže všetko zmeniť.

Časom si ľudia tak osvoja  klamstvo, tak hlboko sa zakorení v ich mysli, až napokon budú klamstvo pokladať za pravdu. Nakoniec vôbec nemusia ani tušiť, že klamú. Takouto cestou  presvedčení klamári pracujú v médiách, v politike, vo verejných službách= v školstve,....., v marketingových firmách, nadáciach, lobingu, občianskych združenia...... Premena pravdy na klamstvo spôsobí, že ľuďom zlyhá aj intuícia - ktorá , ak ju človek má, jediná je červíkom, ktorý nahlodáva svedomie klamárov. Nadôvažok, klamári nemusia byť platení za klamanie. Stálo by za to, urobiť výskum, koľkí klamári ochotne pracujú aj za veľmi nízku mzdu, bez odmeny a bez šance mať moc.

Spočiatku ľudia hovoria a poznajú pravdu, no časom - najmä ak väčšina hovorí, či píše inak = klame, začnú pochybovať o svojej pravde. Len silné osobnosti , ktoré majú pravdu overenú , vydržia nápor klamstiev a zostanú verní svojej pravde. Len silné osobnosti odolávajú vplyvu médií, najmä televízii.

Príklad : už niekoľko dekád, či 2 storočia - od Žltej žurnalistiky - ale najmä rozšírením televízie, ľudia si svoju " pravdu " overujú prostredníctvom televízie. Televízia má 90% podiel na overovaní každej  pravdy. Ľudia, najmä stredná generácia a seniori, bezmedzne veria televízii. Medzi ľuďmi koluje veta : " Veď to povedali v televízii. "  Táto veta je "Otčenášom" pre cca 80% spoločnosti. Len 20% hľadá pravdu na internete.

Hľadanie pravdy na internete - najmä politickej, alebo historickej  - sa netýka juniorov od veku 10 - 25 rokov. Tí  hľadajú a tvoria svoju špecifickú " pravdu " . Skratkovité, vulgárne texty reperov s politickým nábojom , dokážu mladých ľudí presvedčiť rýchlo a ľahko. Napríklad : " politika ja hnus, vláda je hnoj......".  Mládež nemá problém rebelovať kedykoľvek a proti ktorejkoľvek vláde v mene svoje " pravdy ", ktorú má na svedomí tak hudba, ako aj rodičia, film, televízia.

Kto ovláda televízie, ten ovláda myslenie spoločnosti - bohužiaľ, veľkú väčšinu spoločnosti. Dôkazom je víťazstvo prezidentky temer na celom území štátu - len a len  pod vplyvom televízie.

To, že politici a ich sluhovia, vrátane tajných služieb, tvorcov stratégií, banky, korporácie... vymýšľajú a praktizujú nejakú politiku, to je len jedna strana mince - to tak bolo i bude. Ale to, že si takúto politiku osvojilo a prijalo, či šíri aj obyvateľstvo, verejnosť, diváci, čitatelia, skrátka - obyčajní  prostí ľudia, to je druhá strana mince. A to je na celej klamlivej politike to najtragickejšie.