Pavol Suško: Sloboda a demokracia v terajšom kapitalizme

Nejde o komplexný pohľad alebo analýzu, ale len o upozornenie na jednu oblasť, ktorú nám aktuálne ponúka momentálna doba. Tou je práve oblasť slobody a demokracie, najčastejšie a najprovokatívnejšie vtedy využívanou disidentmi a hlavnými aktérmi „tribún Novembra 89“. Socializmus a vedúcu funkciu Komunistickej strany Československa žiadali odstrániť aj pod zámienkou, že tu nie je sloboda a demokracia, ktorú musíme budovať podľa vzoru slobodných a demokratických krajín kapitalizmu. Argumentovali aj tvrdeniami, že všetko, čo sa v Československu „šuchne“, sa musí konzultovať a odsúhlasiť s politickým vedením vtedajšieho Sovietskeho zväzu. Zrušením socializmu, Rady vzájomnej hospodárskej pomoci a Varšavskej zmluvy si budeme sami rozhodovať, čo krajina bude a čo nebude robiť. S kým budeme obchodovať, s kým spolupracovať, s kým sa budeme priateliť a koho budeme ignorovať či odmietať. A zakotvíme tak v raji slobody a plnej demokracie.

Aký je stav v oblasti slobody a demokracie, vidíme v surovej skutočnosti okolo seba už niekoľko rokov. Lukratívnu ukážku dosiahnutej úrovne slobody a demokracie nám ponúkajú médiá v ostatných hodinách, či dňoch. Maďarský premiér Orbán letel do USA, aby žiadal prezidenta inej krajiny o dovolenie pokračovať kupovať ruský plyn a ropu pre občanov a ekonomiku svojej krajiny. Údajne slobodnej, suverénnej, samostatnej, nezávislej… A nie je sám. Aj prezidenti a premiéri iných európskych i mimoeurópskych krajín boli v USA už aj predtým a tiež žiadali „povolenia“ či o súhlas kúpiť v iných krajinách sveta to-či ono alebo predávať to-či ono. Boli tam aj slovenskí premiéri a prezidenti, aby sa poradili, ktoré veci môžu a ktoré nemôžu „slobodne a samostatne“ urobiť. A nebolo to len v období od začatia ruskej vojenskej operácie na Ukrajine, ale i dávno pred ňou.

Ale nie sú to len cesty v ústrety slobody, demokracie, samostatnosti a suverenity do Washingtonu. Tie cesty inokedy smerujú do Bruselu. Aby žiadali a prosili o niečo, čo je teoreticky jasné a prirodzené. Napríklad, že ak je v Lisabonskej zmluve, ktorá je fakticky Ústavou EÚ, uvedené, žečlenské krajiny majú právo samostatne určovať, odkiaľ kupovať nosiče energie, tak tomu tak v praxi bude. V EÚ sú však politici s privilégiami, ktorí sa snažia určovať osudy iných krajín, formálne slobodných.

Zdá sa teda, že v oblasti slobody, demokracie, samostatnosti a suverenity sa veľký krok vpred neurobil. Len namiesto kritizovaného chodenia za radami na „politbyro“ do Moskvy sa chodí na „politbyra“ do Washingtonu a Bruselu.

Je tento stav pre občanov Slovenska iný a je prijateľnejší, ako tomu bolo pred 36 rokmi? Alebo sme si /niektorí/, zabudli sňať tie ružové okuliare, ktoré nám nasadili v novembri 1989 a stále sa cez ne pozeráme na svet?

Chcelo by to viacej zdravého rozumu a reálnejšieho pohľadu na to, čo s nami urobili. Lebo ak to takto pôjde ďalej, to sa ešte len budeme diviť. Pretože teraz sa vojna na Ukrajine využíva na ďalšiu centralizáciu moci v EÚ. Niektorí politici v záujme globalistov absolutizujú túto vojnu. A časť osôb pôsobiacich v politike na Slovensku tomu „nahráva“. 

Pavol Suško

Nové slovo