Branislav Fábry: Sudetskí Nemci, slovenskí Maďari a vzťahy v strednej Európe

V nasledujúcom texte sa budem venovať témam:

Zjazd sudetských Nemcov
Slovensko na pranieri?
Oživovanie slovensko-maďarských sporov
Spravodlivosť a vyrovnanie sa s históriou

Zjazd sudetských Nemcov

Zjazd organizácie SL v Brne sa nesie pod heslom zmierenia a vzájomného dialógu, čo sú pozitívne heslá, s ktorými treba súhlasiť. Súčasne však existuje kontext, ktorý vyvoláva mnoho otáznikov, a to aj o neželaných paralelách. Na tomto mieste nebudem riešiť rôzne historické väzby SL, ale faktom je, že SL je organizácia blízka vládnucej nemeckej politickej strane CDU/CSU a práve táto strana v súčasnosti presadzuje ideu „Kriegstüchtigkeit“ (vojenskej zdatnosti) Nemecka, plánuje vytvoriť najsilnejšiu armádu v Európe a vníma Rusko ako večného nepriateľa (pozri tu). Aj Bernd Posselt, hlavný predstaviteľ SL, je dlhoročným vplyvným politikom CDU a protagonistom jej smerovania. Sudetský zjazd v Brne však pozdravili i ďalší politici, ktorí novú militaristickú politiku Nemecka presadzujú, najmä Markus Söder z CSU, predseda bavorskej vlády. Pritom práve v tejto situácii by bolo žiaduce, aby sa SL vyslovila voči rastúcemu militarizmu v Nemecku. Keďže to však urobiť nedokázala, je ťažké uveriť sudeto-nemeckým heslám o boji za mier a slobodu, ktoré sa hlásali ešte na minulom zjazde. Takisto je ťažké uveriť, že predstavitelia SL myslia vážne svoj „Friedensmarch“ v sobotu 23. mája 2026 o 9:30 z Pohořelic do Brna. Výhrady by bolo možné vznášať aj voči výrokom Bernda Posselta na začiatku celej sudeto-nemeckej akcie v Brne: „… Smiete protestovať. To je Európa, to je demokracia, za ktorou stojíme. Sloboda je aj pre tých, ktorí myslia inak.“ Spomenul si však tento politik aj na slobodu ľudí, ktorí síce neporušili žiadne právne normy, ale napriek tomu boli bez rozhodnutia súdu nedemokraticky sankcionovaní zo strany EÚ a tým transformovaní na „bezprávnych ľudí“, ako napr. nemecký novinár Hüseyin Doğru (pozri tu)?

Určite treba oceniť, že SL prestala po roku 2015 vznášať majetkové nároky voči ČR, i keď táto téma zďaleka neodznela a negatívny vzťah k tzv. Benešovým dekrétom v SL nezmenili. V posledných rokoch však zvolili odlišnú taktiku a prestali otvárať témy, ktoré by proti nim zjednocovali českú spoločnosť. Namiesto toho zmenili česko-nemecký spor na spor česko-český. Pochopili, že to sa najlepšie podarí v situácii, keď bude veľká časť českej spoločnosti brojiť proti spoločnému nepriateľovi. Na tento účel je zjavne najvhodnejším kandidátom Rusko, s ktorým majú v ČR viaceré negatívne skúsenosti. Rusko síce treba odsúdiť za agresiu na Ukrajine, ale odpoveďou na to určite nie je nemecký militarizmus. Žiaľ, v tomto militaristickom ťažení môžu Nemci rátať aj s podporou konkrétnych českých politikov na čele s prezidentom Petrom Pavlom. Identifikácia spoločného nepriateľa spolu s narastajúcou centralizáciou v EÚ a vyzbrojovaním Nemecka povedie k nárastu vplyvu Berlína v českej politike. Nemecko s najmocnejšou armádou v Európe sa tiež stane akýmsi „protektorom“ svojich malých susedov na východe a niektorí českí politici kvôli tomu zrejme začnú Nemecku ustupovať i v ďalších politických otázkach. Nuž a po prípadnom zrušení práva veta v Rade EÚ, ku ktorému inklinuje napr. Petr Pavel, nebude mať ČR v otázkach spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky už ani reálnu možnosť blokovať napr. sankcie EÚ voči českým občanom, ktorí žiadnu právnu normu neporušili. Rastúca centralizácia v EÚ môže viesť i k tomu, že Súdny dvor EÚ nanovo zadefinuje otázky, ktoré predtým malé členské štáty považovali za svoju výlučnú kompetenciu. Tento trend sa môže perspektívne dotknúť i otázky majetkových nárokov, spojených s históriou.

Slovensko na pranieri?

Samozrejme, oživovanie problému tzv. Benešových dekrétov a ich prípadné rušenie nenavrhujú sudetskí Nemci priamo, pretože by to vyvolalo emócie nielen v ČR, ale aj v Poľsku či v ďalších krajinách. Niektorí nemeckí europoslanci z Európskej ľudovej strany (EPP) však na otvorenie danej témy v európskom rozmere využili protislovenské ťaženie svojho straníckeho kolegu Tomáša Zdechovského. V nedávnej rezolúcii proti Slovensku zo strany EP z 20. mája 2026 sa o. i. odkazuje práve na problém Benešových dekrétov, a to tesne pred zjazdom SL: „(EP) Vyjadruje osobitné znepokojenie nad právami menšín na Slovensku vzhľadom na politickú diskusiu, legislatívne iniciatívy a administratívne postupy, ktoré hrozia diskrimináciou, stigmatizáciou alebo vylúčením, a nad retroaktívnou konfiškáciou majetku na základe kolektívnej viny občanov EÚ rôzneho etnického pôvodu; je presvedčený, že historické krivdy by sa mali riešiť prostredníctvom dialógu, a nie kriminalizáciou… vyzýva slovenské orgány, aby zabezpečili účinnú ochranu osôb patriacich k menšinám v práve aj v praxi v súlade s právom EÚ a medzinárodným právom v oblasti ľudských práv, najmä pokiaľ ide o slobodu prejavu a právo na majetok.“

Podľa očakávania, protislovenská rezolúcia sa zasadila do kontextu ochrany národnostných menšín a ich práv. Tie sa však v EÚ uplatňujú veľmi selektívne. V súvislosti s ťažením proti SR sa objavil zaujímavý paradox, že za protislovenskú rezolúciu s tézami o „diskriminácii“ a „stigmatizácii“ národnostných menšín hlasovali poslanci EP z pobaltských štátov, povestní svojim diskriminačným etnokratickým prístupom voči ruskej menšine (pozri tu a tu). A ešte zaujímavejšie je, že niekoľko dní pred protislovenskou rezolúciou udelil EP „Európsku cenu za zásluhy“ prezidentovi Volodymyrovi Zelenskému, ktorého Ukrajina významne prekonáva Slovensko nielen v miere korupcie, ale aj v diskriminácii a stigmatizácii menšín. Dá sa tiež predpokladať, že po protislovenskej rezolúcii z EP otvoria tému národnostných menšín na Slovensku aj mocnejšie štruktúry v Bruseli, najmä Ursula von der Leyenová a Kaja Kallasová, ktoré chcú premiéra Roberta Fica prinútiť k poslušnosti voči Nemeckom vedenej EÚ. Je zrejmé, že proti slovenskej vláde sa vytvára širšia koalícia, ktorá využíva novú Magyarovu vládu a aj niektorých českých či slovenských politikov na oživovanie nebezpečných tém, spojených s historickými krivdami.

Oživovanie slovensko-maďarských sporov

Ešte v novembri 2025 sa na Slovensku nečakane objavila nová politická eskalácia, a to práve kvôli tzv. Benešovým dekrétom. Samozrejme, tento pojem je nepresný, pretože oficiálny názov znie dekréty prezidenta republiky, len niektoré sa týkali nemeckej či maďarskej menšiny a na Slovensku boli zasa pri majetkových témach relevantné najmä nariadenia Predsedníctva SNR, zvlášť č. 4/45 Sb. n. SNR. Napriek tomu zotrvám pri zaužívanom pojme Benešove dekréty. Na otvorenie danej témy v priebehu posledného roku zareagovali veľmi nešťastne všetky politické subjekty. Ako prví túto tému otvorili politici opozičného PS, ktorí kritizovali vládnu koalíciu kvôli postupu Slovenského pozemkového fondu (SPF) či Lesov SR v prípade pôdy, ktorá má patriť občanom maďarskej národnosti na južnom Slovensku. V reakcii na to však zle zareagovala aj vládna koalícia, ktorá pripravila a schválila novelu Trestného zákona č. 416/25 Z.z. a prijala nové ustanovenie § 417f „Popieranie mierového usporiadania po druhej svetovej vojne“. Osobne som odporcom neustáleho rozširovania počtu verbálnych trestných činov, pretože to príliš obmedzuje slobodu prejavu, ale v tomto prípade bolo nešťastné aj načasovanie novely krátko pred maďarskými voľbami. Ponúkla totiž priestor pre kritiku zo strany Pétera Magyara, ktorý sa mohol prezentovať ako obhajca záujmov maďarskej menšiny na Slovensku. Žiaľ, táto póza ho neopustila ani po voľbách a aj v prvom telefonickom rozhovore s Robertom Ficom sa vyjadril veľmi ostro. V jeho ostrej rétorike pokračuje i minister Zoltán Tarr.

Je na škodu veci, že maďarská vláda vystupuje pri tejto téme konfrontačne. Jej tlak totiž nepovedie k slovenským ústupkom a vyvoláva skôr odpor. Robert Fico na postoj nového maďarského premiéra zareagoval asertívne, čo je správne, ale súčasne je potrebné dať príslušníkom maďarskej menšiny najavo, že na Slovensku sa nijaká diskriminácia voči nim nepripúšťa. Je však jasné, že Benešove dekréty sa rušiť nebudú, na ich platnosti existuje široká zhoda a k zrušeniu by nebola ochotná pristúpiť ani súčasná opozícia, dokonca ani PS. Veľmi zjednodušene povedané, príslušné vyvlastňovacie dokumenty sa dnes považujú za obsoletné – sú síce platnou súčasťou platného poriadku, ale považujú sa za zastaralé, neúčinné, a preto sa nepoužívajú pri aplikácii práva. Súčasne sa však spomínajú kauzy, pri ktorých ale k ich aplikácii prichádza. Na tomto mieste nie je priestor na podrobnú analýzu uvedeného problému, ale namiesto mediálneho vznášania právno-politických požiadaviek na zmenu existujúcich predpisov treba skúmať správny postup SPF či iných orgánov. S cieľom ochrany svojich základných práv sa dotknutí môžu obrátiť i na súdne orgány, príp. na Ústavný súd SR či dokonca na Európsky súd pre ľudské práva. Tam sa pri konkrétnych prípadoch rozhodne, či štátne orgány postupovali naozaj nesprávne alebo či dôvodom ich krokov boli právne následky v čase, keď ešte Benešove dekréty obsoletné neboli. To sa sčasti deje aj v súčasnosti.

Spravodlivosť a vyrovnanie sa s históriou

Celkovo je dôležité, aby otázka tzv. Benešových dekrétov a ich aplikácie zostala vnútroštátnym problémom SR, pričom zo strany maďarskej vlády by sa mala objavovať zdržanlivosť. Pre nikoho nie je novinkou, že Budapešť vníma túto tému ako krivdu voči maďarskej menšine na Slovensku. Slovensko-maďarské vzťahy sú však plné historických krívd a pokiaľ začne Maďarsko ventilovať svoj pocit nespravodlivosti, otvorí tým Pandorinu skrinku, z ktorej vystúpi nepredvídateľné množstvo problémov. Slovensko-maďarské vzťahy boli totiž zaťažené krivdami dávno pred Benešovými dekrétmi, a tie veľmi často súviseli s majetkom. Možno začať nespravodlivosťami ešte z 19. storočia, napr. vyvlastnením majetku Matice slovenskej a slovenských gymnázií alebo faktom, že v roku 1896 sa veľká časť kultúrneho dedičstva presunula zo Slovenska do Budapešti za účelom Miléniovej výstavy a nikdy sa nevrátila späť. Opomenúť nemožno ani nespravodlivé zvýhodňovanie maďarského obyvateľstva do roku 1918 a potom aj v rokoch 1938-1945 (na južnom Slovensku). Diskutovať by sa dala i téma reparácií či otázka, nakoľko práve české a slovenské obyvateľstvo doplácalo na politiku Viedne a Budapešti v minulosti. Pri tom všetkom nie je bez zaujímavostí, že aj niektoré z vyvlastňovacích Benešových dekrétov mali ambíciu odstraňovať historické krivdy.

Ako je známe, majetkové problémy v slovensko-maďarských vzťahoch sa pokúsili vyriešiť tzv. Štrbské protokoly z júla 1949. Obe vlády vtedy prijali tzv. nulový variant a prehlásili za vyrovnané všetky pohľadávky a nároky, ktoré vznikli alebo by mohli vzniknúť v budúcnosti v súvislosti s pozemkovou reformou a rozdelením pôdy ako aj so zoštátnením a znárodnením. Štrbské protokoly však nevyriešili všetky nespravodlivosti v histórii vzájomných vzťahov, pretože boli vedené politickou snahou prekryť vzájomný pocit krivdy a urobiť akúsi „hrubú čiaru“ za minulosťou medzi dvoma členmi východného bloku. Ak sa však majetkové otázky, súvisiace s Benešovými dekrétmi stanú znovu témou medzištátnych sporov a začnú sa vznášať i právno-politické požiadavky, Štrbské protokoly už nemožno považovať za „hrubú čiaru“ za minulosťou. Naopak, môžu ožiť i témy, ktoré podľa nich mali zostať uzavreté. Okrem toho, pri snahe o nastolenie materiálnej spravodlivosti nemožno úplne oddeľovať ani majetkové nároky štátov a jednotlivcov, ako to robí platné právo štátu.

Na záver tak možno iba konštatovať, že opätovné otváranie tém súvisiacich s tzv. Benešovými dekrétmi v slovensko-maďarských vzťahoch môže viesť k nárastu sporov medzi našimi krajinami. Lenže vyhĺbenie zákopov založených na vzájomnom pocite krivdy nie je v záujme ani Slovenska, ani Maďarska, ale mohlo by byť napr. v záujme Nemecka, ktoré je dominantnou mocnosťou v našom regióne a snaží sa zlomiť odpor malých štátov proti centralizácii moci v EÚ.

Branislav Fábry

(Nové slovo)