Šokujúce – o Trumpovom vstupe na cestu vojnových zločincov

Trump urobil niečo, čo dosiaľ USA napriek sérii agresívnych vojenských akcií zločinného charakteru neuskutočnili. Zatiaľ bolo najteatrálnejšie show v prípade panamského diktátora Manuela Norriegu (nebol zvolený za hlavu štátu), ktorý sa po „poľovačke“ naňho v rámci americkej invázie do Panamy 3. januára 1990 radšej sám vzdal. V dejinách by sme ťažko hľadali podobný prípad, keď bola unesená hlava štátu, postavená pred súd a jej moc sa drzo pokúsil „nahradiť“ dohľad únoscovského štátu.

Legitímne zvoleného prezidenta Venezuelskej bolívarovskej republiky Nicolása Madura v skorých hodinách 3. januára prepadli v jeho sídle a uniesli aj s manželkou Ciliou Floresovou (Trump svoju pomstychtivosť nedokáže krotiť a ktovie, čoho sa svet od neho ešte dočká). Umiestnili ich vo väznici v Brooklyne a majú byť postavení ako narkoteroristi pred súd USA. Aktivisticky ochotne to potvrdila ministerka spravodlivosti Pam Bondiová. Zaujímavé bude dokazovanie ich viny. Politicky angažovaných sudcov je však všade dosť. Okrem toho v americkom vnímaní spravodlivosti by sudcu, ktorý by sa postavil v súčasnej atmosfére proti Madurovmu obvineniu, čakal prinajmenšom mediálny lynč.

Venezuela je objektom americkej nenávisti už dlho. Pred 50 rokmi, 1. januára 1976, v období po ropnej kríze, prezident Carlos Andrés Pérez znárodnil ťažbu ropy, čo sa, samozrejme, dotklo amerických záujmov bohatnúť na úkor drancovania rozvojových štátov. Nový veľký úder pre USA znamenala vláda socialistu Huga Chavéza v rokoch 1999 – 2103, po ktorom nastúpil Nicolás Maduro. Venezuela sa stala s Kubou hlavným kritikom politiky USA v Latinskej Amerike, čo priviedlo Washington k prijímaniu doslova zúrivých sankcií a útokom voči nej. Maduro mátal Trumpa už v jeho prvom mandáte.

V Národnej bezpečnostnej stratégii USA z novembra 2025 sa na prvé miesto v americkej zahraničnej a bezpečnostnej politike nie náhodou dostala západná pologuľa s Trumpom vynovenou Monroeovou doktrínou. Vláda Baracka Obamu v druhom funkčnom období viackrát šalamúnsky oznámila vypršanie jej času, čo Trumpa iritovalo. Zopakujeme, že stratégia ohlásila nový, trumpovský prístup k doktríne a zdôraznila, že Washington musí mať na západnej pologuli výsadné bezpečnostné a ekonomické postavenie, ktoré mu umožní presadiť sa tam a vtedy, kde a kedy to bude potrebné.

Venezuela sa ešte pred zverejnením stratégie dostala do popredia pozornosti aj druhej Trumpovej administratívy. Zámienkou sa stal boj proti pašerákom drog. Došlo k opakovaným útokom na venezuelské plavidlá údajne prevážajúce drogy, ale aj k iným nepriateľským aktom voči Venezuele. Prevažuje názor, že skutočnou príčinou Trumpovej agresivity je venezuelské ropné bohatstvo. Západné vládne kruhy, či už konzervatívne alebo globalistické, spochybňujú legitimitu Madura. Obviňujú ho z nedemokratického vládnutia a vytýkajú mu aj kde-akú „tyraniu“ a podľa dvojakého západného metra aj iné neprávosti, ktoré inde nevidia

V informačnej (až módnej hybridnej) vojne vedenej proti Venezuele, v ktorej okrem Trumpa mali silné reči aj viceprezident JD Vance, minister vojny Pete Hegseth a relikt neokonzervativizmu minister zahraničia Marco Rubio a i., sa spomínala možnosť jej priameho vojenského napadnutia. Boli aj výzvy, aby sa Maduro vzdal moci. O možnom únose sa však nehovorilo.

Vojenskú stránku akcie, ktorú Trump vychvaľuje do nebies, takmer ako jednu z najdokonalejších akcií po druhej svetovej vojne, nebudeme analyzovať. Trumpovmu táraniu o vojenských záležitostiach nestojí venovať veľa pozornosti, lebo za nimi vidí len predaj zbraní. Zdôraznil, že pri akcii nezahynul ani jeden americký vojak, čo je pre verejnosť v USA veľmi dôležité kritérium.

Venezuelský minister obrany Vladimir Padrino López uviedol, že pri útoku na sídlo prezidenta bola usmrtená väčšina jeho ochranky. Pri útoku na Venezuelu zahynulo 32 Kubáncov a na Kube vyhlásili dvojdňový štátny smútok. Podľa mediálnych údajov sa počet zabitých vojakov a civilistov po útoku na Venezuelu odhaduje zatiaľ na 80 osôb.

Akcia sa dôkladne pripravovala dlhší čas, ale mala len obmedzený, bodový charakter, ktorého hlavným cieľom bol únos Madura. Zrejme na odpútanie pozornosti sa zaútočilo aj na niekoľko vojenských cieľov, najmä letiská, ale surovo aj na civilné objekty. Vzhľadom na to, že Caracas sa nachádza v horskom údolí a jeho stred je asi 15 kilometrov od pobrežia, útok na sídlo Madura nebol až taký komplikovaný. Venezuela má podľa médií vraj jednu z najlepších protivzdušných obrán v Latinskej Amerike, ale na zásah proti nízko letiacim vrtuľníkom na krátku vzdialenosť nemusí byť účinná a vyžaduje to aj skúsených odborníkov. Za záhadu sa však považuje, že vôbec nezasiahla. Počkajme si na dôkladnejšie analýzy akcie.

Samozrejmosťou bolo nasadenie zradcu plateného USA do okolia Madura, ktorý zrejme značne uľahčil priebeh akcie. Lákadlom bola vysoká finančná odmena za informácie vedúce k zadržaniu Madura, ktorá sa vlani v auguste zvýšila na 50 miliónov dolárov.

Treba doplniť aj novú zvrhlú tradíciu amerických vodcov sledovať takéto nelegálne akcie v priamom prenose ako show. Začal s tým Obama so „svojimi ľuďmi“ pri sledovaní zabitia Usámu bin Ládina a Trump s niektorými spolupracovníkmi to zopakovali, hoci Obamu neznášajú.

Informácií o únose Madura sú plné všetkých médií – hlavného prúdu i alternatívnych – a  predháňajú sa v uverejnení čo „najzaujímavejších“ detailov ako aj ich dôsledkov a súvislostí, ktoré sú, samozrejme, veľmi protirečivé. Súhlasíme s hodnotením, že išlo o bezprecedentný akt medzinárodného terorizmu. V širších súvislostiach to je však aj bohapusté štátne zlodejstvo, ktoré sa podobá na kolonializmus spred storočí. 

Viaceré zdroje, ktoré Trumpa nemajú v láske, a nielen v Rusku, poukazujú na to, že nie je formálny rozdiel medzi Putinovou špeciálnou vojenskou operáciou na Ukrajine a Trumpovým únosom Madura, lebo neboli schválené BR OSN a sú porušením medzinárodného práva. Tak jednoducho Ukrajinu s Venezuelou však nemožno porovnávať. Trumpova akcia, hoci je len malá, je oveľa flagrantnejším porušením medzinárodného práva, lebo USA zo strany Venezuely nič nehrozilo a má zištný a pomstychtivý charakter.

V rôznych kruhoch sa objavujú úvahy, čo by sa stalo, keby Trumpov príklad zopakovali iné štáty. Nejde len o možný ruský únos Zelenského, ale hneď sa ozval Izrael, že by to bolo vhodné uplatniť voči Iránu. Aj v Číne sa pýtajú, čo by sa stalo, keby toto urobila voči Taiwanu.

Trump je po akcii na koni, teší sa jej, ako sa ľudovo niekedy hovorí, „ako opica mladým“ a jej vojenský význam preháňa. Vie, že medzinárodné spoločenstvo voči nemu nič nepodnikne. Podľa západného vzoru by na ropu z Venezuely vyvezenú po únose prezidenta malo byť uvalené embargo a sankcie, ale nič také nebude. Brusel, ktorý rád rozhadzuje sankcie na všetky strany sveta, tentokrát mlčí ako „európska voš pod americkou chrastou“.

Hoci Venezuela má podporu RF a ČĽR, ani jedna z nich nepodnikne vojensky nič. RF je naplno zaujatá vojnou na Ukrajine (a okrem toho využíva aj porovnávanie akcie Trumpa so svojou špeciálnou vojenskou operáciou na Ukrajine).

ČĽR napriek dobrým vzťahom s Venezuelou s ňou nemá zmluvu, ktorá by ju zaväzovala na poskytnutie vojenskej pomoci. Môže však podniknúť kroky voči USA, ak budú ohrozené či zničené jej investície, ktoré do Venezuely vložila. Čínska reakcia je iná, ako pozná Západ a aj tu môže priniesť prekvapenia pre Trumpa, ktorý sa s ňou zatiaľ neúspešne ťahá za prsty.

Reakcie na šokujúci únos prezidenta Madura možno rozdeliť do troch skupín. Treba však vidieť, že v mnohých, najmä západných, štátoch, má opozícia iný (kritickejší) názor ako vládne kruhy. Komplexný prehľad nie je k dispozícii a uvedieme len vybrané štáty.

Prvou reakciou je v rôznych podobách odsúdenie únosu a požadovanie čo najskoršieho prepustenia Madura. Takýto postoj zaujala najmä ČĽR, RF, Bielorusko, Kuba, Irán a KĽDR. Sú to aj Brazília, Čile, Kolumbia, Mexiko a Uruguaj, ktoré vydali so Španielskom (ktoré sa zase raz odvážilo ísť proti USA i EÚ – pozn. autora) spoločné vyhlásenie. Podobný postoj má aj Nikaragua a Honduras. Pridalo sa k tomu aj Turecko a v miernej podobe aj Malajzia.

Druhou reakciou je vyhýbavý a opatrný postoj k akcii. Abstraktne sa hovorí o potrebe dodržiavania medzinárodného práva a Charty OSN a vyjadrilo ho najviac štátov. Ide najmä o vedenie EÚ a jej členských štátov. EÚ vyzvala všetky zúčastnené strany na pokoj a zdržanlivosť (Venezuela asi nemá právo na svoju obranu – pozn. autora), aby sa zabránilo eskalácii a zabezpečilo sa mierové riešenie krízy. Vyhlásila to čoraz viac diletantská šéfka diplomacie EÚ Kaja Kallasová. Z 27 členských krajín EÚ vyhlásenie nepodporilo len Maďarsko. V Európe majú podobný postoj vlády Veľkej Británie (Keir Starmer sa poponáhľal s vyhlásením, že Londýn s akciou nemá nič spoločné), Nórska a Srbska. Z ďalších štátov uvedieme Kanadu, Filipíny, Indiu, Indonéziu, Japonsko, Južnú Kóreu, Pakistan a Vietnam.  

Z tých štátov, ktoré akciu podporili, popr. privítali, spomenieme na prvom mieste Izrael a Ukrajinu a potom aj Argentínu. Pridalo sa k nim aj Albánsko, Kosovo a Severné Macedónsko. Tieto štáty sú vo výraznej menšine.

Veľa bude záležať na ďalšom postupe USA. Po prvé pôjde o to, čo urobia vo Venezuele, kde sa úradujúcou prezidentkou stala doterajšia viceprezidentka Delcy Rodríguezová, ktorá je aj ministerkou ropy. K Trumpovmu slovníku na adresu Venezuely patria okrem klamstiev o jej rozkvete pod gesciou Washingtonu aj viaceré vyhrážky vrátane možnosti nového útoku. Venezuela je oslabená rokmi sankcií a podporou protivládnych protestov zo zahraničia. Je otázne, ako hlboko je zakorenená socialistická revolúcia na Chavézov spôsob. Sú kruhy, ktoré pripúšťajú, že môže prežiť a spôsobiť Trumpovi starosti. Uvidíme, aký model „riadenia na diaľku“ USA zvolia, ale dá sa predpokladať, že vzhľadom na Trumpovu nenásytnosť môže dopadnúť zle. Tobôž, ak bude pokračovať vo svojich obludných plánoch aj inde.

Trump a jeho administratíva vypúšťajú v eufórii z úspechu malej akcie, ktorá je veľkým porušením medzinárodné práva ďalšie vyhrážky. Ide najmä o Mexiko, Kolumbiu a, samozrejme, Kubu na západnej pologuli. Nezabúda sa ani na Irán, voči ktorému hucká aj Izrael.

Veľmi špecifické je zdôrazňovanie chuti Trumpa na Grónsko v záujme „ochrany pred RF a ČĽR“. Je smutné počúvať vyjadrenia dánskej vlády, ktorá proti tomu nič nezmôže. Ešte horšie je však bľabotanie vedenia EÚ, ktoré sa Trumpa bojí a stále mu vychádza v ústrety. Odhodlanie zachovať územnú celistvosť EÚ, do ktorej ako zámorské územie patrí aj Grónsko, je zatiaľ oveľa slabšie ako v prípade „boja za Ukrajinu“. A hypotetická otázka – bránila by sa EÚ pred USA ich zbraňami?

Záver

Vývoj po venezuelskom šoku sa len rozbieha a iste sa bude komplikovať. Prognózy sa aj kvôli nevypočítateľnosti Trumpa a jeho agresívnej družiny momentálne robiť nedajú. Pri krvou podliatych očiach Trumpovej administratívy, ktorá o hodnotení situácie vo svete i o svojich krokoch klame, sa môže stať, že malý, taktický úspech časom vyústi do veľkého, strategického nezdaru. A Venezuela sa môže premeniť na podobné fiasko, ako bol už dávnejšie Vietnam. Iste časy sa menia, ale Trump, zdá sa tomu nechce rozumieť a zatiaľ je „frajerom“, ktorý verí „americkej“ sile.

František Škvrnda

Nové slovo