Branislav Fábry: Odvolanie Karima Khana a úpadok Medzinárodného trestného tribunálu

V nasledujúcom texte sa budem venovať týmto témam:

Európsky súd pre Afriku?
Sexuálny delikt?
Účelová zmena pravidiel?
Budúcnosť inštitúcie?

Európsky súd pre Afriku?

Rímsky štatút, ktorým sa ICC založil, bol prijatý a otvorený na podpis už v roku 1998 v Ríme, v čase fungovania tzv. unipolárneho svetového poriadku. Aj SR ho ratifikovala a publikovala pod č. 33/2002 Z.z. Pri tvorbe daného dokumentu a neskoršej kreácii ICC určite existovalo množstvo dobrých úmyslov, od začiatku sa však objavovali aj problémy. Išlo predovšetkým o podozrenia, že pôjde o akýsi európsky súd na trestanie predstaviteľov globálneho Juhu. Aj z týchto dôvodov sa na jeho činnosti a priori odmietli podieľať najväčšie krajiny sveta Čína a India, ako aj väčšina moslimských štátov. Navyše, Rímsky štatút odmietli podpísať či ratifikovať i ďalšie mocnosti – USA, Rusko, Izrael, atď. Z geografického hľadiska tak možno konštatovať, že mimo ICC zostala obrovská väčšina Ázie, svetadiel, kde žijú tri pätiny ľudstva, naopak, európsky a americký kontinent spolu s Oceániou sú v ICC v prevažnej väčšine zastúpené. Zaujímavá je situácia v Afrike, ktorá je rozpoltená, juh je prevažne zastúpený, zatiaľ, čo väčšia časť severu zostala mimo. Určitým paradoxom danej situácie je fakt, že väčšina štátov síce patrí k členom ICC (až 125 členov), ale na ich území žije asi len tretina populácie sveta. Pre fungovanie daného orgánu je však dôležité najmä to, že členmi ICC nie sú hlavné globálne mocnosti. Práve preto sa musí ICC presadzovať svojou autoritou a tá závisí od toho, či dokáže používať rovnaký meter pre všetkých.  

Faktom je, že počas svojej existencie sa ICC zameriaval prevažne na zločiny spáchané v Afrike a aj preto bol niekedy označovaný za európsky súd pre Afriku. Opakovane tiež vznikali podozrenia z akejsi nevšímavosti voči zločinom západných páchateľov. Pritom práve západné štáty, vrátane signatárov Rímskeho štatútu, rozvrátili v 21. storočí najviac krajín, čo sa však v ICC do úvahy príliš nebralo. Aby politici zo Západu predišli podozreniam z dvojakého metra, vyberali do funkcií v ICC prevažne osoby s nezápadným pôvodom, pričom ale kontrolovali jeho administratívu. V minulosti funkciu hlavného žalobcu ICC vykonávali Luis Moreno Ocampo z Argentíny a Fatou Bensouda z Gambie. Po nich bol v roku 2021 zvolený na funkčné obdobie 9 rokov Karim Khan. Ide o britského právnika, ktorého otec však pochádza z Pakistanu, čím sa vytváral dojem, že bude viac rozumieť globálnemu Juhu. Karim Khan nastúpil do funkcie v zložitom období, keď sa medzinárodné vzťahy značne zhoršili a rozpútali sa vojny na Ukrajine a v Palestíne. 

Ako je známe, v rokoch 2022 a 2023 sa na Západe objavilo viacero dokumentov, ktoré požadovali vyvodiť trestnú zodpovednosť ruského prezidenta Vladimíra Putina, žiadal to napr. Európsky parlament. Vzhľadom na tento tlak obvinil hlavný žalobca ICC Karim Khan Vladimíra Putina zo zločinov počas vojny na Ukrajine a ICC naňho vydal v marci 2023 zatýkací rozkaz. Prekážkou pritom nebolo ani to, že Rusko nie je členským štátom ICC. V tom istom roku však Izrael rozpútal aj genocídnu vojnu v Palestíne, v ktorej zrovnal so zemou Gazu, zavraždil obrovské množstvo civilistov, najvyšší počet pracovníkov OSN v histórii a tiež najvyšší počet novinárov. Práve v súvislosti so zatýkacím rozkazom na ruského prezidenta vznikla oprávnená otázka o zatýkacom rozkaze na Benjamina Netanyahua. A tak ako sa pri ruskom prezidentovi argumentovalo, že Ukrajina je členským štátom ICC, tak sa pri izraelskom premiérovi dal použiť argument o členstve Palestíny v ICC. Nuž a štáty globálneho Juhu sa dožadovali odpovede, či inštitúcia so sídlom v Európe dokáže vydať zatýkací rozkaz aj na „svojich“. A ako sa po zatýkacom rozkaze na prezidenta Putina stal Karim Khan hrdinom, tak sa zrazu stal aj vyvrheľom…

Nie je tajomstvom, že USA a spol. by si želali, aby ICC stíhal tých, ktorých Západ označí za zločincov, ale v žiadnom prípade nemienili tolerovať, keď by sa malo siahnuť na občanov USA či Izraela. Takto to totiž fungovalo napr. pri Trestnom tribunáli pre bývalú Juhosláviu (ICTY), jednom z predchodcov ICC. Tam súdili Balkáncov, ale nie Američanov, hoci tí spáchali agresiu proti Juhoslávii v roku 1999 a pri nej mnoho útokov na civilné ciele, napr. bombardovanie televízie. Stíhanie „svojich“ USA tolerovať nemienili ani vtedy a ani dnes. Preto už aj Joe Biden označil zatýkací rozkaz na najvyšších predstaviteľov Izraela za „poburujúci“. Ešte tvrdšie voči takému postupu ICC vystúpil Donald Trump a vo februári 2025 zaviedol voči Karimovi Khanovi a spol. sankcie. Tie sa rozšírili nielen na jeho dvoch zástupcov, ale aj na osem sudcov ICC zapojených do vyšetrovania zločinov v Palestíne a Afganistane, ako aj na osobitného spravodajcu OSN pre Palestínu či palestínske mimovládne organizácie, ktoré súdu poskytli dôkazy. Nátlak zo strany Izraela a USA však nie je u predstaviteľov ICC výnimkou, zažila ho aj Fatou Bensouda, Khanova predchodkyňa vo funkcii. Hlavný žalobca ICC, ktorý nerešpektuje vôľu Západu, je totiž hrozbou, pretože by perspektívne mohol žalovať dokonca aj Američanov.

Sexuálny delikt?

Netreba opakovať, že medzi hlavné nástroje diskreditácie nepohodlných osôb v súčasnosti patria obvinenia zo sexuálnych deliktov. Samozrejme, že ide o vážne obvinenia, súčasne však platí, že sú ľahko zneužiteľné a často vzniká i problém s dokazovaním skutkového stavu. Aj Karim Khan bol obvinený zo zneužitia moci v súvislosti s nekonsenzuálnym sexuálnym stykom s podriadenou osobou. Sťažovateľka uvádzala, že k tomuto konaniu dochádzalo pri mnohých príležitostiach, tak v haagskom sídle ICC, ako aj pri zahraničných pracovných cestách. Uvedené konanie malo začať v marci 2023 a pokračovať takmer rok. Prvýkrát sa toto obvinenie na verejnosti objavilo v máji 2024 a Karim Khan ho kategoricky odmietol. Preto sa začalo interné vyšetrovanie v rámci ICC. Druhé kolo interných vyšetrovaní sa skončilo v novembri 2024, keďže však sťažovateľka mala námietky pri požadovanej spolupráci, viedlo to k tomu, že Predsedníctvo zhromaždenia zmluvných štátov Rímskeho štatútu (ASP) poverilo vyšetrovaním Úrad OSN pre služby vnútorného dohľadu (OIOS).

Vyšetrovatelia viac ako rok zhromažďovali dôkazy, aby umožnili porote troch menovaných sudcov zistiť, či sa hlavný žalobca ICC dopustil nejakého deliktu. Ten sa medzitým dňa 19. mája 2025 rozhodol dobrovoľne prerušiť výkon funkcie a to až do ukončenia vyšetrovania OIOS; vo funkcii ho zastupovali Nazhat Shameem Khan a Mame Mandiaye Niang. Dňa 11. decembra 2025 predložil OIOS panelu sudcov svoju 150-stranovú správu. Sudcovia potom strávili takmer tri mesiace skúmaním správy a v marci 2026 dospeli jednomyseľne k záveru, že skutočnosti uvedené vo vyšetrovaní „nepreukazujú zneužitie úradnej moci alebo porušenie povinnosti podľa príslušného rámca“. Belgický sudca Lemmens to komentoval: „Zneužitie úradnej moci možno preukázať, iba ak sa preukáže bez akýchkoľvek pochybností. Mám vážne pochybnosti. Na základe toho som sa pripojil k väčšine v jednomyseľnom stanovisku…“

Pre lepšie pochopenie celej záležitosti ale treba uviesť, že obvinenie voči Karimovi Khanovi na verejnosť preniklo krátko predtým, než hlavný žalobca ICC vzniesol obvinenia voči Benjaminovi Netanyahuavi a Yoavovi Gallantovi, dvom členom izraelskej vlády. Samozrejme, tieto obvinenia sa široko medializovali v západnej tlači, pričom najmä Wall Street Journal naznačoval, že sťažnosť proti Khanovi vyvoláva otázky, či zatýkacie rozkazy nevydal preto, „aby odvrátil pozornosť od vlastného správania“. Podobnú argumentáciu uvádzali aj predstavitelia Izraela vo svojom odvolaní proti zatýkaciemu rozkazu v roku 2024. Celkovo však ide o veľmi problematické tvrdenia, pretože zatýkacie rozkazy na oboch izraelských politikov kvôli zločinom v Gaze neboli prekvapením a globálny Juh na čele s Juhoafrickou republikou sa ich už predtým dožadoval. Dá sa dokonca tvrdiť, že i pri inom zložení ICC by bolo vydanie zatýkacieho rozkazu len otázkou času. Naopak, nečakané boli obvinenia zo sexuálneho deliktu voči Karimovi Khanovi a je celkom reálne, že sa objavili, aby hlavného žalobcu ICC zdiskreditovali pri postupe voči izraelským predstaviteľom.

Účelová zmena pravidiel?

Nie je prekvapením, že obvinenia zo sexuálneho deliktu sa nakoniec stali Karimovi Khanovi osudnými. Na celej záležitosti je ale najzaujímavejšie to, že Predsedníctvo zhromaždenia zmluvných štátov Rímskeho štatútu (ASP) na svojom zasadnutí v júli 2026 zmenilo postupy pri odvolávaní. Schválilo prechod z dvojkolového hlasovania na jedno kolo. Podľa predchádzajúceho právneho rámca muselo zhromaždenie štátov, ktoré sú zmluvnými stranami Rímskeho štatútu, najskôr určiť, či k pochybeniu zo strany funkcionára prišlo, a to dvojtretinovou väčšinou. Až následne bolo možné spustiť  hlasovanie o odvolaní, ktoré si vyžaduje nadpolovičnú väčšinu 63 hlasov. Zmena sa udiala veľmi problematickým spôsobom a právni zástupcovia Karima Khana namietali odstránenie prvého kola hlasovania. Taktiež uviedli, že o zmene procedúry neboli vôbec informovaní, pričom poznamenali, že rozhodnutie sa odchyľuje od doterajších postupov ASP.

Vzhľadom na túto zmenu pravidiel sa málo podstatným stalo to, čo reálne zistil OIOS a panel sudcov, ktorý sa kauzou Karima Khana zaoberal. Pri rozhodovaní o zbavení funkcie nebolo rozhodujúce ani to, ako sa hlavný žalobca ICC správal voči podriadenej, ale to, koľko hlasov sa na jeho odvolanie vyzbiera. Vzhľadom na to, že v rámci členských štátov ICC dominujú krajiny Západu a ich spojenci, bolo očividné, že pre odvolanie Karima Khana sa podarí získať väčšinu, zvlášť keď na tom zapracuje aj americko-izraelská lobby. Karim Khan pritom nedostal ani príležitosť, aby predniesol svoju obhajobu pred zástupcami štátov, i keď vzhľadom na politický charakter hlasovania by nadpolovičnú väčšinu zrejme nepresvedčili žiadne dôkazy. Táto procedúra odvolávania však do budúcna prináša veľký problém pre nezávislosť funkcionárov ICC. Ak bude nejaký funkcionár západným mocnostiam nepohodlný, stačí, aby „jedna pani povedala“, na to nadviaže propaganda médií, tretieho sektora a obraz dotyčnej osoby bude poškodený bez ohľadu na pravdivosť obvinení. Následne danú osobu odvolá z funkcie väčšina členských štátov, ktorá je závislá na západných štruktúrach. A samozrejme, vzhľadom na to, že nezápadné mocnosti ako Čína, India, Rusko a spol. s ICC nemajú do činenia, nebudú môcť západným personálnym rošádam v tejto inštitúcii klásť efektívny odpor.   

Budúcnosť inštitúcie?

Na záver možno konštatovať, že budúcnosť ICC sa po odvolaní Karima Khana ukazuje ako veľmi neistá. Veľké štáty nezápadného sveta mali voči nemu trvalé výhrady, dôveru v ICC nemajú ani USA a Izrael. Začínajú sa však množiť aj prípady krajín, ktoré od Rímskeho štatútu odstupujú. Niektoré tak urobili v súlade s predstavami USA, napr. Filipíny, a na vystúpenie z danej inštitúcie sa chystalo aj Maďarsko počas vlády Viktora Orbána. Odstúpenie už iniciovala aj Venezuela, pretože len ťažko chápe dvojaký meter ICC. Dlhé roky ju vyšetrovali pre postupy prezidenta Nicolása Madura, a nakoniec nič nezistili. Keď ale na začiatku roku 2026 spáchali USA agresiu a uniesli venezuelského prezidenta, v ICC sa tvárili, ako keby sa nič nestalo. Na odstúpenie od Rímskeho štatútu sa pripravujú aj niektoré štáty Afriky. Deklarovali to už Niger, Burkina Faso a Mali a v spoločnom vyhlásení nazvali ICC „neokoloniálnou“ inštitúciou. Niger túto fázu vystúpenia práve ukončuje. Po odvolaní Karima Khana však môže prísť aj k ďalším odstúpeniam od Rímskeho štatútu.

Dôvera v ICC je vážne poškodená a niektoré kroky naznačujú, že aj v EÚ, hlavnej opore ICC, už vidia budúcnosť trestnej spravodlivosti mimo OSN. V máji 2026 totiž 34 štátov Rady Európy, EÚ, Kostarika a Austrália podpísalo dohodu, ktorou zriadili Špeciálny trestný tribunál pre zločin agresie na Ukrajine, a to v rámci Rady Európy. Je tiež zrejmé, prečo si dané štáty zvolili práve Radu Európy. Oficiálne sa to odôvodňuje obmedzeniami ICC pri stíhaní zločinu agresie, ale rozhodujúce je zrejme to, že Západ má v danej organizácii pohodlnú väčšinu – na rozdiel od OSN, kde Rusko v Bezpečnostnej rade disponuje dokonca právom veta. Rada Európy je však v princípe veľmi slabá, a na rozdiel od OSN nikdy nehrala podstatnú úlohu ani pri vojnách v Európe. Medzi členmi Rady Európy pritom prebiehalo niekoľko vojen, napr. agresia Turecka voči Cypru z roku 1974 alebo nedávna vojna medzi Arménskom a Azerbajdžanom. Je však nereálne, aby organizácia, ktorá nemala žiadne slovo ani tu, dokázala priviesť k „spravodlivosti“ prezidenta z nečlenského Ruska. Jeden účel však takýto nový orgán môže splniť: štáty EÚ si vytvárajú ďalšiu prekážku pre prípadné rokovania s RF. Avšak tým, že z veľkého sveta OSN prestúpia do regionálnej Rady Európy priznávajú aj svoju bezvýznamnosť. Na európskych štátoch záleží čoraz menej.

Branislav Fábry

(Nové slovo)