Branislav Fábry: Americká agresia vo Venezuele a jej ospravedlňovanie

Boj USA o Venezuelu

Ako je známe, v roku 1998 zvíťazil v prezidentských voľbách vo Venezuele Hugo Chávez s ľavicovým programom odstránenia dlhotrvajúcich sociálnych nespravodlivostí voči pauperizovaným masám. Súčasťou jeho programu bolo aj presmerovanie zisku z ropy z cudzích rúk do rúk venezuelskej vlády. Výsledky jeho politiky možno hodnotiť rôzne, od začiatku však bolo jasné, že sa dostane do konfliktu s domácou i zahraničnou oligarchiou, ktorá tradične z nerastného bohatstva krajiny profitovala. Už v roku 2002 prišlo k armádnemu prevratu, tzv. Carmonovmu puču s podporou USA, ktorý však neuspel. Po neúspechu prevratu sa pokusy o zmenu vlády v ďalších rokoch uskutočňovali najmä prostredníctvom metód tzv. farebných revolúcií. V minulom desaťročí sa tieto pokusy zintenzívnili, pretože sa zhoršovala ekonomická situácia, čiastočne kvôli chybám venezuelskej vlády, ktorej sa nepodarilo diverzifikovať ekonomiku a čiastočne kvôli tvrdým embargám zo strany USA a EÚ. Pokusy destabilizovať Venezuelu sa realizovali aj s pomocou paramilitarných jednotiek, prenikajúcich z Kolumbie. Navyše, Venezuela týmto problémom čelila i kvôli tomu, že prijala 5,5 milióna utečencov z Kolumbie, kde prebiehala občianska vojna. To viedlo k vnútorným napätiam, represiám a ekonomickým problémom, čím sa čoskoro sama stala krajinou, odkiaľ tiež ušli milióny ľudí.

Počas prvého funkčného obdobia Donalda Trumpa v USA sa pokusy o destabilizáciu Venezuely zintenzívnili. Dňa 4. augusta 2018 sa pri slávnostnej prehliadke v Caracase uskutočnil atentát na venezuelského prezidenta Nicolása Madura. Išlo o útok dronom naplneným výbušninami, ten bol však neúspešný a prezidenta sa podarilo zachrániť. EÚ vo svojej reakcii atentát vo Venezuele ako taký neodsúdila, a len veľmi všeobecne sa vyjadrila že „odmieta akúkoľvek formu násilia“ a vyzvala na „komplexné a transparentné vyšetrovanie útoku...“ Ďalším z Trumpových pokusov o zvrhnutie Nicolása Madura a prevrat vo Venezuele bola operácia Gedeon. V máji 2020 po mori vstúpila do Venezuely skupina žoldnierov z USA a Kolumbie, spolupracujúca s predstaviteľmi tzv. exilovej vlády. Venezuelské orgány však akciu potlačili a zadržali viacero osôb, vrátane občanov USA. Pučisti boli následne vo Venezuele odsúdení, americkí občania sa však vrátili do USA na základe výmeny väzňov medzi Venezuelou a USA v roku 2023.

Za vlády prezidenta Joea Bidena sa pokusy o destabilizáciu Venezuely zmiernili, hoci tiež úplne neustali, napr. pri protiprávnom zadržaní venezuelského diplomata Alexa Saaba. Po opätovnom nástupe Donalda Trumpa však úsilie o ovládnutie Venezuely opäť eskalovalo. USA zvýšili aj odmenu za dolapenie prezidenta Nicolása Madura na 50 miliónov dolárov, a to kvôli zámienke boja proti drogovej kriminalite. Súčasne skoncentrovali značné vojenské sily pri pobreží Venezuely a začali protiprávne útočiť na venezuelské plavidlá, pričom ešte v roku 2025 spôsobili smrť vyše sto Venezuelčanov. Samozrejme, americké tvrdenia o venezuelskej úlohe v obchode s drogami nepotvrdil ani UNDOC, Organizácia OSN pre boj proti drogám, ani Európska správa o drogách 2025, avšak ešte menej presvedčivo znelo tvrdenie o krádeži americkej ropy. Nakoniec dňa 3. januára 2026 zaútočila armáda USA na rôzne ciele v štyroch provinciách Venezuely a špeciálne jednotky uniesli prezidenta Nicolása Madura z krajiny. O udalostiach a ani o budúcom vývoji vo Venezuele ešte nie je dosť informácií, ale nemožno pochybovať, že prišlo k vojenskej agresii v rozpore s Chartou OSN.

Naratív o nelegitímnom prezidentovi

Práve kvôli rozporu konania USA vo Venezuele s medzinárodným právom sa začali objavovať pokusy o morálne ospravedlnenie tejto agresie. Najčastejším mediálne šíreným argumentom je tvrdenie o nedostatočnej legitimite prezidenta Nicolása Madura. Na americkom kontinente nejde o nič nové, argument „legitimity“ sa používa už od tzv. Tobarovej doktríny (1907): tá hovorila o práve zasahovať do vnútorných záležitostí iných štátov alebo prinajmenšom o práve odmietnuť uznať „nelegitímne“ vlády. Tvrdenie o nedostatku legitimity sa však použilo i pri spomínanom Carmonovom puči proti Hugovi Chávezovi v roku 2002. Pučisti vtedy prijali „Ústavný zákon o vláde demokratickej tranzície a národnej jednoty“ (skrátene Carmonov dekrét). Podľa čl. 8 tohto dokumentu boli predstavitelia konkrétnych ústavných orgánov „odvolaní zo svojich nelegitímne obsadených funkcií“. Avšak napriek tvrdeniu o „nelegitimite“ zlyhal Carmonov puč práve na „legitimite“ prezidenta Huga Cháveza. Ten sa vtedy ocital na vrchole popularity a na jeho podporu vyšli do ulíc masy Venezuelčanov, ktoré prinútili Pedra Carmonu a jeho podporovateľov, vrátane neskoršej držiteľky Nobelovej ceny mieru za rok 2025 Marie Coriny Machadovej, k ústupu. Rétoriku o nedostatku legitimity Nicolása Madura požívajú aj niektorí slovenskí politici. Vedia, že agresia USA je protiprávna, takže ju pro forma odsudzujú, ale svoju kritiku zmäkčujú tvrdením, že Nicolás Maduro nie je legitímnym prezidentom. Príkladom môžu byť poslanciz Progresívneho Slovenska, ktorí vo svojom statuse vyhlásili: „Nicolás Maduro nebude nikomu chýbať. Je to nelegitímny prezident, ktorý nechával zabíjať politických oponentov a spolu so svojím mentorom Hugom Chávezom premenil jednu z najúspešnejších krajín Latinskej Ameriky v skrachovanú diktatúru. Milióny ľudí utiekli za ich vlád z Venezuely pred násilím a hladom.“ V uvedenom statuse sú mylné viaceré tvrdenia, avšak to, čo je skutočne absurdné, je označenie Venezuely pred nástupom Huga Cháveza za jednu z najúspešnejších krajín. V skutočnosti tam vtedy žili dve tretiny populácie v chudobe a prinajmenšom 1,5 milióna obyvateľov boli analfabeti. Aspoň ten analfabetizmus sa Hugovi Chávezovi podarilo odstrániť, za čo ho ocenili aj v UNESCO. Nuž a pokiaľ ide o zabíjanie politických oponentov, aj to bolo veľmi rozšírené v období pred nástupom Huga Cháveza a masové hroby z daného obdobia sa riešia dodnes. Viaceré kroky bolívaristických vlád možno určite oprávnene kritizovať, ale ako bolo uvedené, k zlej ekonomickej situácii v krajine významne prispelo aj embargo zo strany USA. Na druhej strane, v posledných rokoch bol napriek embargu ekonomický vývoj Venezuely vcelku pozitívny a HDP rástol veľmi rýchlo: 2022 o 14,8 %, 2023 o 9 %, 2024 o 8,5 %.

Veľmi opatrným spôsobom sa k agresii USA vo Venezuele vyjadrila aj predstaviteľka EÚ pre zahraničnú politiku Kaja Kallas, ktorá síce spomenula dodržiavanie medzinárodného práva, ale tiež uviedla: „EÚ opakovane vyhlásila, že Madurovi chýba legitimita a presadzovala pokojné odovzdanie moci.“ Z jej vyhlásenia cítiť, že konanie Washingtonu nechce odsúdiť príliš tvrdo, a preto použila argument o nedostatku legitimity Nicolása Madura. Kaja Kallas by však mala byť pri otázkach legitimity a medzinárodného práva opatrnejšia: asi by nebola rada, keby sa kvôli „legitimite“ začali spochybňovať doterajšie vlády v jej rodnom Estónsku. Po roku 1991 totiž Estónci odňali volebné právo väčšine ruského obyvateľstva, ktoré vtedy tvorilo asi štvrtinu populácie a často tam žilo v tretej generácii. Keby sa títo ľudia mohli na parlamentných voľbách v nasledujúcich rokoch zúčastňovať, tak by boli výsledky volieb zrejme odlišné. Napriek tomu nie je vecou Ruska, aby určovalo, kto vládne v Estónsku legitímne alebo komu má estónska vláda pokojne odovzdať moc v krajine. Problémy s legitimitou vlád by sa však dali nájsť i v ďalších štátoch EÚ, napr. kvôli vylučovaniu nepohodlných kandidátov z volieb. Čo keby Rusi po prípadnom dobytí Odesy začali hlásať, že v neďalekom Rumunsku vládne nelegitímny prezident? Mimochodom, aj pri legitimite Európskej komisie by sa dali použiť rôzne námietky – ani to však nie je vecou Ruska, USA alebo niekoho tretieho.

Zrejme najnehoráznejšia bola reakcia na agresiu voči Venezuele od ukrajinského ministra zahraničia Andreja Sybihu. Agresiu ako takú neodsúdil, ale uviedol: „Ukrajina dôsledne obhajuje právo národov žiť slobodne, bez diktatúry, útlaku a porušovania ľudských práv. Madurov režim porušil všetky tieto zásady v každom ohľade… Ukrajina neuznala Madurovu legitimitu po zmanipulovaných voľbách a násilí voči demonštrantom spolu s desiatkami ďalších krajín v rôznych častiach sveta…“ Nuž, akú legitimitu má potom štátna moc na Ukrajine, ktorá vznikla protiústavným prevratom vo februári 2014? A aj na Ukrajine sa zakazujú a zabíjajú politickí odporcovia! Navyše, argumenty o nelegitimite iných prezidentov by mali v Kyjeve používať opatrne i preto, lebo prezidentovi Volodymyrovi Zelenskému skončilo volebné obdobie ešte v roku 2024. Celkovo však platí, že Ukrajina požaduje dodržiavanie medzinárodného práva tradične len vo svoj prospech, v prípade iných krajín ho neberie príliš vážne: netreba zabúdať, že Ukrajina participovala i na americkej agresii v Iraku 2003 a mala štvrtý najvyšší počet mŕtvych spomedzi okupantov.

Žiaľ, legitimita je pojem, s ktorým môžu politici zaobchádzať veľmi flexibilne. Na rozdiel od legality, ktorá sa dá identifikovať podľa súladu s konkrétnymi právnymi normami, je otázka legitimity štátnej moci zložitejšia. Existuje množstvo názorov, čo legitimita vlastne znamená: od názorov, že štátna moc je legitímna, ak je vcelku akceptovaná, až po názory, že legitimita štátnej moci vyžaduje súlad konania štátnej moci s vôľou pôvodného zdroja moci, ktorým má byť v demokratickej forme vlády ľud, resp. občania. Podľa tejto interpretácie a v súlade s čl. 2 ods. 1 ústavy SR by mali byť naši volení zástupcovia legitímni, pretože sú nástrojom na výkon moci občanmi. Reálne však máme skúsenosť, že pred voľbami politici niečo sľubujú a po voľbách to neplnia alebo dokonca úplne ignorujú vôľu občanov. Ako to potom ovplyvňuje ich legitimitu? Skúšam si predstaviť, čo by sa stalo, keby niekto využil podobný argument legitimity a vtrhol na Slovensko v roku 2022 s odôvodnením, že prišiel odstrániť nelegitímnu matovičovsko-hegerovskú hrôzovládu, ktorá potláča demokratické práva obyvateľstva, mučí nevinných ľudí vo väzbe a s ňou spriahnutí ústavní sudcovia znemožnili legitímne referendum o predčasných voľbách. Podobné tvrdenie o nelegitimite by znelo veľmi pokrytecky a išlo by o zjavné a neprijateľné ospravedlňovanie vojenskej agresie! Aj uvedené riziko je však dôvodom, prečo treba s pojmom legitimita štátnej moci zaobchádzať opatrne a nepoužívať ho na ospravedlnenie porušení medzinárodného práva. 

Dilema pre politikov v Európe?

Dôvodom, prečo politici a médiá v Európe tak veľmi zdôrazňujú, že Nicolás Maduro nemôže byť legitímny prezident, je ich doterajší postoj k vojne na Ukrajine. Agresia USA proti Venezuele nutne vyvoláva otázky o analógii s ruskou agresiou proti Ukrajine, kvôli ktorej prijala EÚ obrovské množstvo sankcií voči Rusku. Kriticky mysliaci občania sa preto začínajú pýtať, aké sankcie plánuje Brusel zaviesť voči USA. Keby totiž EÚ postupovala analogicky, musela by zmraziť americké aktíva a zakázať kontakty svojich finančných inštitúcií s mnohými americkými bankami. V oblasti energetiky by zasa mala zaviesť cenový strop na energonosiče z USA, resp. ich dovoz úplne zakázať. V oblasti dopravy by bolo treba uzavrieť vzdušný priestor pre všetky americké lietadlá a prístavy pre všetky americké plavidlá, ako aj plavidlá, ktoré sú súčasťou americkej „tieňovej flotily“. EÚ by takisto mala zakázať vývoz niektorých tovarov, najmä technológií, ktoré by mohli byť použité v americkom obrannom sektore. Podobne by bol potrebný zákaz pre poskytovanie najrôznejších služieb. To všetko by sa malo doplniť o individuálne sankcie nielen proti najvyšším predstaviteľom USA na čele s prezidentom Donaldom Trumpom, ale aj proti významným americkým oligarchom. A podľa vzoru protiruských sankcií by mala EÚ na sankčný zoznam zaradiť aj tých, ktorí šíria americkú propagandu alebo podporujú „pentagónske naratívy“, vrátane občanov EÚ.

Politici v EÚ však vedia, že takéto sankcie voči USA nezavedú, pretože vďaka svojej nekompromisnej politike proti RF sa stali viac závislými práve od USA. Obzvlášť to platí pre európsky energetický sektor, ktorý sa zbavil väzieb na Rusko, aby sa stal doslova odkázaným na USA. Celú vec so sankciami komplikuje aj fakt, že práve americké energetické koncerny, s ktorými sa snaží EÚ do budúcna spolupracovať, sú hlavným motorom agresie USA proti Venezuele. Tiež je pravdepodobné, že podiel na venezuelskej ropnej koristi by privítali aj niektoré európske spoločnosti, a preto by ocenili, keby sa politici EÚ vo svojej rétorike obmedzili len na formálny nesúhlas s porušením medzinárodného práva. Podobne aj mnohí politici a novinári v EÚ sú od daných oligarchických štruktúr dlhodobo závislí, neochvejne presadzujú hodnoty silnej transatlantickej spolupráce, a preto budú stáť pred veľkou dilemou, koľko kritiky voči USA je prípustné verejne vysloviť bez vážnych následkov. Pre európskych lídrov bude zasa v rámci moralistického naratívu o dobre a zle zložité vysvetliť, že vedúci člen NATO sa správa ako „darebácky štát“, hoci práve aliancia nás má pred „darebákmi“ chrániť. Napokon treba uviesť absurdnú úvahu: Možno v Bruseli prídu na to, že ľudia, ktorí od EÚ požadujú tvrdé sankcie voči USA kvôli vojenskej agresii, interpretujú udalosti vo Venezuele „v súlade s kremeľskými naratívmi“ – , a preto patria na protiruský sankčný zoznam!

Branislav Fábry

Nové slovo

Ilustrácia: Ľubomír Kotrha