Branislav Fábry: FIFA verzus UEFA, veľké peniaze a politika

V nasledujúcom texte sa budem venovať týmto témam:

Problém komercionalizácie futbalu
„Nákupy“ hráčov do reprezentácií
Zlyhania prezidenta FIFA
Európske zlyhania

Problém komercionalizácie futbalu

Formálnym dôvodom pre roztržku medzi globálnou federáciou FIFA a európskou UEFA bolo, že FIFA koncom júla 2026 zverejnila plán na vytvorenie obchodnej spoločnosti, organizujúcej majstrovstvá sveta mužov, žien aj klubov. Podiel 20 % akcií sa mal predať súkromným investorom. Za podporu tohto plánu sľuboval Gianni Infantino národným zväzom príspevok 40 miliónov USD. Tento plán ďalšej komercionalizácie futbalu však bol neprijateľný pre väčšinu sveta a okamžite po jeho zverejnení vyvolal odpor. Najaktívnejšie vystúpila UEFA a jej členské štáty sa dohodli na bojkote MS či ďalších súťaží, ak by FIFA svoj plán zrealizovala. Po tejto reakcii FIFA svoj projekt stiahla, avšak reputačným škodám nezabránila. Zvlášť veľké množstvo kritiky si odniesol Gianni Infantino osobne a UEFA prešla proti nemu do ofenzívy: navrhla vypracovať mechanizmus, ktorý by zabezpečil, aby sa už nič podobné neopakovalo. Samozrejme, že odmietanie Infantinovho projektu je správne, avšak UEFA by mala nielen kritizovať, ale kriticky postupovať aj voči excesom komercionalizácie vo vlastných súťažiach.    

Boli to totiž práve krajiny UEFA, ktoré spôsobili totálnu premenu futbalu na obchod, čo sa ešte v 20. storočí zdalo nemysliteľné. Väčšina hráčov z jednotlivých krajín vtedy pôsobila v domácich súťažiach, len najväčšie hviezdy sa objavovali v zahraničných ligách a ani tam neboli príjmy hráčov „uletené“ . Existovali dokonca aj prísne limity pre počet hráčov zo zahraničia. V klubových súťažiach takisto fungovala určitá rovnosť a majster malého štátu získaval v Pohári európskych majstrov (PEM) reálnu možnosť zahrať si s víťazmi najsilnejších líg. V 90-tych rokoch ale prišlo k viacerým zmenám, ktoré veľmi posilnili chápanie futbalu ako obchodu. Pohár európskych majstrov sa zmenil na Ligu majstrov, kde sa stále viac uľahčoval vstup bohatých klubov, ktoré domácu ligu nevyhrali, a naopak, majstri z malých štátov mali čoraz menej šancí prejsť  zložitou kvalifikáciou. Súčasne prebiehal presun najlepších hráčov z domácich súťaží do tých bohatších. Mnoho futbalistov, často aj z druhej úrovne, tak prestalo hrať za domáce kluby a odišli do zahraničia. Dnes sú z veľkých európskych klubov (až na výnimky) globálne obchodné spoločnosti, vlastnené zahraničnými investormi, ktorí stratili väzby s regiónom. Dokonca v nich často nehrajú ani domáci futbalisti.

UEFA skomercionalizovala aj záverečný turnaj Majstrovstiev Európy, ktorý sa rozšíril z pôvodných štyroch účastníkov na súčasných 24. Zdá sa však, že tým to neskončí a ME 2032 sa odohrajú v ešte opulentnejšom formáte . UEFA v poslednom desaťročí vytvorila aj Ligu národov, ktorá sa stala akýmisi druhými majstrovstvami Európy, takže spolu s riadnymi ME sa podobný turnaj koná trikrát za štyri roky. To prispelo aj k zániku Pohára konfederácií, ktorý do roku 2017 organizovala FIFA pre jednotlivých kontinentálnych víťazov. Veľkým problémom Ligy národov je však snaha vytvárať formát, pri ktorom by sa menšie štáty nemohli reálne stretnúť s tými najsilnejšími. Reprezentácie boli nasadené do rôznych divízií a tí „menší“ musia zvíťaziť v niekoľkých cykloch súťaže za sebou, aby vôbec dostali šancu hrať zápasy s „veľkými“. Naopak, veľké reprezentácie sa takmer výlučne stretávajú medzi sebou, čo je z komerčného hľadiska výnosné, z hľadiska spravodlivosti však sporné. 

„Nákupy“ hráčov do reprezentácií

Komercionalizácia futbalu ale zasiahla národné reprezentácie aj odlišným spôsobom. V mnohých štátoch Európy zakladali bohaté kluby futbalové akadémie a internátne školy, do ktorých sa po celom svete vyhľadávali talenty. Ich následný úspech bol výsledkom snaženia celých tímov ľudí, od trénerov až po lekárov. Mladí futbalisti tam dostávali nielen najlepšiu športovú prípravu od profesionálnych trénerov, ale aj špeciálnu zdravotnú starostlivosť. Napr. Lionel Messi, najlepší hráč 21. storočia, vyrastal od roku 2000 vo futbalovej akadémii FC Barcelona a vďaka tomu mu mohli poskytnúť drahú liečbu jeho problémov s rastovými hormónmi – v podobe 1 400 injekcií. Keby vyrastal v Argentíne, zrejme by uvedenú terapiu nedostal a nemohol by hrať futbal profesionálne. Tento systém akadémií následne zmenil charakter reprezentácií, pretože mnohí futbalisti sa stali reprezentantmi štátov, v ktorých sa síce nenarodili, ale navštevovali tam futbalový internát. Perspektívni mladí hráči z akadémií s miliónovými zmluvami sú dokonale pripravení pre profesionálny futbal a ľahko získajú nejaké európske občianstvo, aby mohli danú krajinu reprezentovať. Aj samotný Lionel Messi dostal svojho času ponuku reprezentovať Španielsko. Mal však šťastie, že katalánskemu klubu až tak veľmi na španielskej reprezentácii nezáležalo, na Messiho netlačil a ten sa napokon rozhodol pre Argentínu. Keby však vyrastal v akadémii „viac španielskeho“ klubu, jeho osud a tým aj osud viacerých šampionátov mohol byť úplne iný.

Najmä vo Francúzsku tiež platí, že väčšinu reprezentácie tvoria potomkovia migrantov, ktorí sa v krajine už narodili. Medzi nimi je určite mnoho futbalových talentov, ale ich umiestnenie do futbalových akadémií podporuje aj štátna moc, pretože to umožňuje zlepšovať všeobecný obraz o migrácii. Na posledných turnajoch to však viedlo i k absurditám. Keďže pred viacerými rokmi vytlačili „futbaloví imigranti“ ako napr. Samuel Umtitti z Kamerunu bielych stopérov z reprezentácie, rozhodli sa rodení Francúzi Aymeric Laporte a Robin Le Normand reprezentovať namiesto Francúzska Španielsko, kde hrali klubový futbal a ktoré v tom čase potrebovalo posilniť obranu. Nuž a práve títo stopéri prispeli k úspechom Španielov v posledných rokoch. Samozrejme, aj na MS 2026 sa objavili kontroverzné prípady, napr. francúzsky reprezentant Michel Olise. Ten sa vo Francúzsku nenarodil, ani tam nikdy nehral, a má problém i s francúzskym jazykom. Mohol reprezentovať Anglicko, Nigériu, Alžírsko, ale rozhodol sa pre Francúzsko, pričom to zdôvodnil alžírsko-francúzskym pôvodom svojej matky.

Zaujímavým javom je aj to, že hoci tých najlepších mladých futbalistov z akadémii obvykle „kúpi“ hostiteľská krajina, tých, ktorí nie sú najväčšími hviezdami, často „kupuje“ krajina ich predkov. Na tom založilo v posledných rokoch svoje úspechy Maroko, ktorého veľkú časť reprezentácie tvoria hráči narodení vo Francúzsku a Španielsku, kde navštevovali aj tamojšie futbalové akadémie. Extrémnym prípadom je Curacao, kde sa 25 z 26 reprezentantov nenarodilo v krajine a väzby ich predkov na tento ostrov boli často veľmi formálne. Na holandskú alebo inú európsku reprezentáciu však nestačili a tak sa dostali na MS 2026 s malým ostrovom, ktorý ich vlastne „kúpil“. Podobne to platí aj pre Kapverdy, ktoré tiež reprezentovali prevažne hráči, narodení v iných krajinách. Veľmi flexibilné pravidlá a uľahčenie voľby reprezentačného tímu sa umožnili najmä po roku 2020. V súčasnosti sa preto množia prípady, že súrodenci reprezentujú rôzne štáty, napr. Desiré Doué hral na MS 2026 za Francúzsko, ale jeho brat Guéla za Pobrežie Slonoviny. Podobne Nico Williams reprezentuje Španielsko, ale jeho brat Iñaki Ghanu.  

Zlyhania prezidenta FIFA

Prezidentovi FIFA v očiach verejnosti priťažilo aj to, že má svoju zásluhu nielen na komercionalizácii futbalu, ale aj na jeho politizácii. Ešte v decembri 2025 udelil americkému prezidentovi „Cenu FIFA za mier“, čím sa vysmial všetkému úsiliu o mier v súčasnom svete. Keby FIFA nepoužívala dvojaký meter k jednotlivým štátom, USA by pritom nemohli organizovať MS 2026 a FIFA mala presunúť zápasy z USA napr. do Mexika, ktoré na to má aj primerané kapacity. Nečestný postoj FIFA si možno porovnať najmä s jeho aroganciou voči Indonézii, ktorá mala v roku 2023 organizovať MS do 20 rokov. Gianni Infantino a spol. vtedy Indonézii odňali organizáciu turnaja pre vyjadrenia niektorých politikov, ktorí sa dožadovali vylúčenia Izraela z MS, odvolávajúc sa na ruský precedens. Pritom nešlo ani o oficiálny postoj Indonézie, naopak, prezident krajiny Joko Widodo účasť Izraela podporil … Na rozdiel od indonézskej kritiky Izraela poškodila americko-izraelská agresia voči Iránu v roku 2026 svetový futbal oveľa viac. Išlo nielen o ázijskú Ligu majstrov, ktorá musela posúvať svoje zápasy s ohľadom na vojenskú situáciu, ale aj o tzv. Finalissimu. Tá sa mala konať 27. marca ako stretnutie medzi majstrom Európy a majstrom Južnej Ameriky v Katare, nakoniec sa však neuskutočnila…

Trumpova agresia priamo ovplyvnila aj iránsku reprezentáciu na MS 2026, ktorá na turnaj postúpila ako jeden z prvých účastníkov a podľa programu mala odohrať svoje zápasy na štadiónoch v USA. Ešte v marci pritom Irán žiadal kvôli vojne s USA presunutie svojich zápasov do Mexika, ktoré bolo spoluorganizátorom turnaja, FIFA to však neumožnila. FIFA sa ďalej nečinne prizerala, ako americké úrady šikanujú Iráncov, ktorí na svoje zápasy museli cestovať z Mexika až v deň zápasu bez dostatočnej aklimatizácie. Veľkou hanbou sa stala aj diskriminácia ďalších osôb, napr. rozhodcu Omara Abdulkadira Artana zo Somálska, ktorý sa nemohol zúčastniť na turnaji, lebo mu napriek platnému vízu odopreli vstup do USA. Predstavitelia USA bez predloženia akýchkoľvek dôkazov tvrdili, že rozhodcovi odopreli vstup pre jeho väzby na „osoby podozrivé z členstva v teroristických organizáciách“. USA tiež diskriminovali fanúšikov zo štyroch účastníckych krajín MS – Haiti, Irán, Senegal a Pobrežie Slonoviny. Grotesku trochu pripomínal aj ceremoniál pri finále MS 2026. Zatiaľ čo španielsky kráľ a predstavitelia spoluorganizátorských krajín Mexika a Kanady zostali v úzadí, prezident USA sa natlačil na odovzdávanie trofeje pre víťaza MS zo Španielska. Sám sa pritom zaslúžil o podstatné zhoršenie vzťahov medzi USA a Španielskom. A Gianni Infantino pri tom všetkom asistoval.

Európske zlyhania

Rozhodne nepatrím medzi zástancov prezidenta FIFA, avšak pri všetkých jeho excesoch nemožno zabúdať ani na zlyhania európskych funkcionárov z UEFA. Nie je to tak dávno, čo zaviedli prísne sankcie voči ruskému futbalu a ruské kluby i reprezentáciu vylúčili zo svojich súťaží. Rusofóbne excesy v európskom futbale pokračovali i v júli 2026, keď talianski futbaloví funkcionári znemožnili Andreovi Pirlovi nástup do funkcie trénera reprezentácie. Dôvodom mali byť jeho väzby na Rusko: bol totiž trénerom futbalového klubu Dubai United, ktorý je vo vlastníctve ruského oligarchu Sergeja Lomakina. Bývalý slávny futbalista tiež robil reklamu pre stávkovú spoločnosť Fonbet, pôsobiacu najmä v Rusku a Kazachstane. S trochou irónie, pre futbalových rusofóbov by to mohlo byť pozitívum, veď bývalých funkcionárov Fonbetu nedávno v Moskve trestne stíhali za úplatkárstvo . Úzkoprsosť pri ruských peniazoch však skutočne zaráža, keď si uvedomíme, že do talianskeho futbalu prúdilo vždy množstvo pochybných peňazí, napr. od rôznych mafií. Ani investori z Blízkeho východu v najväčších európskych kluboch neboli nikdy ľudsko-právnymi aktivistami. A len pre porovnanie si skúsme predstaviť, aká by bola reakcia na vylúčenie talianskeho trénera za to, že robil reklamu pre firmu z agresorských štátov ako USA alebo Izrael alebo za to, že trénoval klub izraelského či amerického vlastníka…

UEFA síce rada ukazuje na druhých ako na zločincov, sama však čelí vážnemu podozreniu, že podporuje ťažké medzinárodné zločiny. Aj preto sa objavilo podanie viacerých organizácií voči Alexandrovi Čeferinovi , prezidentovi UEFA na Medzinárodný trestný súd (ICC) kvôli napomáhaniu zločinom Izraela v Palestíne. Podanie síce smeruje aj voči Gianni Infantinovi, avšak Čeferinova zodpovednosť bude zjavne vyššia, pretože UEFA sa po vylúčení Izraela z Ázijskej futbalovej konfederácie (AFC) zasadila o jeho prijatie do Európy a Izrael sa dnes zúčastňuje najmä súťaží UEFA. A tu európski funkcionári tolerujú skutočne neuveriteľné veci. Podľa Palestínskeho futbalového zväzu (PFA) Izrael počas vojny proti Gaze zabil 1 013 palestínskych futbalistov a zničil štadióny a futbalové zariadenia. Pre UEFA nebola problémom ani situácia, keď izraelskí vojaci premenili štadión Yarmouk na provizórny internačný tábor pre palestínskych väzňov. Kvôli rôznym excesom už požadovali pozastavenie členstva Izraela vo FIFA a UEFA aj experti OSN.  

Ďalším neriešeným problémom je rasizmus na izraelských futbalových štadiónoch. V roku 2025 bol zaznamenaný najvyšší nárast počtu rasistických prejavov o 64%. v porovnaní s predošlým rokom. Podľa správy mimovládnej organizácie KIO  zaznamenal najvyšší počet „rasistických chorálov“ Maccabi Tel Aviv so 118 incidentmi, po ktorom nasledoval Beitar Jerusalem, dlhodobo známy svojou politikou „rasovej čistoty“. Podľa čl. 7 bis ods. 7 Štatútu UEFA sa pritom vyžaduje, aby členské združenia „implementovali účinnú politiku zameranú na odstránenie rasizmu“. Napriek tomu aj v tejto sezóne hrá Maccabi Tel Aviv kvalifikáciu pre Európsku ligu a Betair Jeruzalem pre Európsku konferenčnú ligu. Prístup UEFA k Betairu je celkovo veľmi zvláštny a keď bol klub v minulosti kvôli agresivite jeho fanúšikov zo strany Izraelskej futbalovej asociácie (sic!) sankcionovaný, práve UEFA sa zasadila, aby sa klubu trest zrušil . V tejto súvislosti nie je bez zaujímavosti, že Betair Jeruzalem môže mať aj protekciu izraelskej vlády, keďže radikálne skupiny jeho fanúšikov organizujú zhromaždenia na podporu Benjamina Netanyahua. Veľkou témou sa stalo i hranie zápasov izraelských súťaží klubmi z ilegálnych osád na okupovanom palestínskom území a to všetko pod egidou UEFA. Je to o to závažnejšie, že Palestínsky futbalový zväz patri do Ázijskej futbalovej konfederácie (AFC) a UEFA teda rozhoduje o futbale na teritóriách, kde má mať právomoc AFC. Pre porovnanie, v prípade okupácie ukrajinského územia všetky snahy zaradiť miestne kluby do ruských súťaží UEFA prísne sankcionuje.

Na záver teda možno iba konštatovať, že jediný rozumný návrat k spravodlivejšej organizácii futbalu v Európe a vo svete je používanie rovnakého metra – to platí tak pri kritike komercionalizácie, ako aj pri sankciách voči reprezentáciám konkrétnych krajín za politiku ich vlád.

Branislav Fábry

(Nové slovo)